Ukáž mi život, láska

24. Kapitola - Byť silný

Sediac u susedy na terase som sa začal znovu rozmýšľať pozerať sa na Maťka ako sa hrá s Ondrejkom v piesku. Je taký šťastný... bezstarostný... plný nádejí... Taký som bol aj ja. Kde sú len tie časy, kedy som riešil iba to s kým sa budem hrať. Nemusel som sa starať o to, čo budem jesť. Vôbec ma nemuselo zaujímať odkiaľ zoženiem peniaze na prežitie. Boli to dobré časy. Po ockovej smrti sa mi „detstvo" skončilo. Ako mávnutím čarovného prútika. Bolo toho a aj je toho na mňa veľa. Niekedy si vravím, že prečo nemôžem žiť ako ostatní v mojich rokoch. Potom si však uvedomím, že nesmiem myslieť na seba, pretože potrebujem, aby z môjho bračeka vyrástol muž pripravený na všetko. Presne ako to urobil ocko. Naučil ma všetko, aby som sa vo svete nestratil a i keď som stratil jeho... dokážem byť silný. Musím ostať silný. Nie pre seba ale pre Maťka.

„Tu máš." vravela suseda podávajúc mi pohár s malinovkou.

Slušne som poďakoval a ostal som bez slov. Znovu to na mňa dorazilo. Sebaľútosť o spomienky. Nič ma nedokáže viac umlčať. Keď trpím, som ticho. Veľmi ticho, pretože nechcem aby niekto vedel, že som vo vnútri slabý. Radšej nech vedia, že som ten koho by sa mali báť. Ešte nik ma nepozná z tej dobrej strany „môjho ja". Samozrejme okrem Maťka, pretože ten ma pozná tak dobre, že niekedy sa mi až rozum zastavuje.

Pozrel som sa na môj náramok a prešiel som si po ňom rukou. Obyčajný kožený pásik...

Nikdy si ho nedávaj dole, Jakub. Bude to niečo, čo ti ma bude stále pripomínať a vďaka tomuto budem stále s tebou. Nie je to drahý mobil a ani počítač, ale je to niečo, čo sa len tak nepokazí. Keď sa budeš cítim sám, spomeň si, že som tu ešte ja. Stále ťa počúvam, aj keď nie som pri tebe. Je to kúzelné, však? Tento náramok ti vždy pripomenie, že ťa tu na tomto svete má stále niekto rád a je jedno, či som pri tebe alebo nie. Vzdialenosť je len nenápadné číslo ale ak máš niekoho rád ostane v tvojom úprimnom srdci naveky...

Vtedy mi to ocko vravel, vždy keď odchádzal niekam za prácou. Vždy ma až zamrazí, keď si na to spomeniem. Vravel to akoby tušil, že bude musieť odísť. Bože... Daj mu vedieť, že mu za všetko ďakujem. Už nemyslím na to, že tu nie je. Myslím iba nad tým, čo sme spolu prežili a ďakujem, že som s ním mohol prežiť nádherných štrnásť rokov svojho života. Snažím sa byť silný, pretože viem, že by to tak chcel. Nevychoval zo mňa predsa žiadnu padavku. Budem sa snažiť žiť presne tak, aby bol na mňa hrdý. Viem, že ma počuje a tak ocko nezabudni tu na nás. Mysli na nás aj ty.

„Je všetko v poriadku?" opýtala sa suseda.

Pritakal som a odpil som si z pohára.

„Jakub, vidím, že sa niečo deje. Ver mi odľahne ti, keď sa vyrozprávaš." vravela úprimne.

„Viete... Nie som na nič pripravený. Neviem, čo mám robiť..." začal som koktavo.

Stále je mi veľmi blbé, že sa s niekým rozprávam o mojich problémoch. Vždy som si ich nechával pre seba. Stále som si iba v duchu nadával a snažil sa ich vyriešiť. Neviem ako rozprávať o nich s inými ľuďmi. Nie som zvyknutý, že môžem niekomu veriť.

„Čo sa stalo dnes u vás doma?"

Keď suseda položila túto otázku hneď som si chytil ruky, ktoré som si zakrýval servítkov, aby nevidela tie rany.

Suseda si to všimla a odkryla servítku.

„Preboha... Jakub... Je mi to ľúto."

„Vám nemá byť čo, vám som ja ešte vďačný."

Suseda vybrala z pod sedačky lekárničku a striekla mi tam dezinfekčný roztok. Štípe to ako hovado...

„Je to hlboké, Jakub. Bude to treba zašiť."

Ja viem... a to je ten problém.

„Nie to sa zrastie." dodal som vyťahujúc ruku z jej zovretia.

Suseda sa na mňa pozrela a čakala na vysvetlenie.

„Pred rokom mi „nahradný foter" zlomil kartičku poistenca, keď sa ožral a nová sa vybavuje iba za poplatok a matka povedala, že ona na mňa nedá ani cent, že keď chcem, tak si musím zarobiť a zaplatiť si novú... Všetko, čo som zarobil na brigáde som musel vrážať do zaplatenia elektriny a jedla, ktoré som jedol. Neostalo mi nikdy na kartičku. O dva dni mi príde výplata a pôjdem si všetko poplatiť..."

Suseda si prekryla oči a vravela: „Kriste Jakub. Príde mi to, že sa rozprávam so seberovným. S človekom, ktorý má minimálne tridsať a prežil si všetko možné. Je mi neskutočne ľúto, že ti hentí dokazili život. Vedela som, že to tak dopadne, pretože tvoju matku som poznala. Ako to povedať slušne, bola to a aj je štetka. Ale iné som chcela povedať. Ešte dnes pôjdeme na pohotovosť a zašije sa ti to. Nechcem počuť žiadne nie a ani ale, pretože pôjdeš a ja ti to zaplatím. Si ešte mladý a nemôžeš až takto trpieť. Bože Jakub... Keď som tvojmu otcovi sľúbila, že ti vždy budem na pomoci, tak to dodržím. Svoju výplatu si necháš a ja ti už nedovolím dať tým pridrbaným žgrlošom ani cent."

***

Ahojte! Po týždni som tu s novou kapitolou. Dúfam, že sa vám bude páčiť. V Nemecku som nazbierala veľmi veľa námetov , ktoré čoskoro spíšem a vy budete môcť vidieť ďalšie kapitoly plné napätia, lásky a spomienok a veľa veľa Maťka.

Dajte mi vedieť, aké sú vaše pocity a očakávania. Komentujte a vote-ujte!

Nezabudnite sa tešiť na pokračovanie ;)

Vaša MoniqueG