Ukáž mi život, láska

12. Kapitola - Balič

-Jakub-

„Jakub." vravel ktosi stojac pri mojich dverách.

To je ten cvok. Čo tu ten chce? Čo sa prišiel „rodinkovať"? Najradšej by som mu tie dvere zavrel pred nosom.

„Mama ti odkazuje, že si tento týždeň nemáš robiť žiadne plány."

Žeby to „rodinkovanie" vzal vážne? Možno sa plánuje nejaký spoločný výlet. Chcem vytiahnuť päty z domu, a myslím si, že by som taký výletík s tým pakom prežil. Predsa robím to kvôli Maťkovi a nie kvôli sebe. Tie trápne „otcovské" žvásty toho imbecila dokážem prehryznúť. Hlavne nech má z toho aspoň Maťko niečo. Nemôže predsa vyrastať ako väzeň, ktorý nebude mať načo spomínať. O moje spomienky sa postaral ocko, ale Maťko si ich musí vytvárať sám, pretože ten pako mu vie to krásne v detstve iba zničiť alebo prerobiť na svoj prospech, aby ho matka nevyhnala z domu. Bodaj by sa jej otvorili oči, aby videla akého hada si chová na krku.

„Prečo? Už máte nejaké plány?" pýtal som sa prekvapene.

Prvýkrát by som uvítal, keby nás niekam vzal. Odkedy tu už ocko nie je, som nikde nebol. Na žiadnej dovolenke, a už vôbec nie na nejakej túre. Mohol by aj on niekedy oplatiť matke, to čo doň ho vráža.

„Hej. Mama ti odchádza na služobnú cestu a ja ..."

Druhú polovicu vety som ani len nepočúval. Ja som si vážne myslel, že nás chce vziať na výlet? Ja úbožiak! Ako som si len toto mohol myslieť. Tento primitívny debil mi len oznamuje to, čo už dávno viem. A to je, že budem sa musieť starať o Maťka viac ako sa starám a taktiež sa budem musieť starať o chod domácností, pretože to lenivé prasa nevie zdvihnúť ani zadok z gauča. Ja primitív, som si myslel, že henten naozaj prišiel s nejakým „prekvapením" , ale nie.

Ak to dopadne ako matkina posledná služobná cesta, tak sa môžem začať modliť už teraz. Naposledy som si kvôli tomu musel vziať voľno zo školy a potom som musel ísť za doktorom, aby mi dal ospravedlnenku, pretože ten dementný orangutan sa tak ožral do nepríčetnosti, že som ho musel zbierať zo zeme, pretože som nechcel, aby to videl Maťko. On nemusí vidieť takéto nuly, hneď v mladom veku. Nech si na to počká.

Keď sme už pri Maťkovi, tak dnes má besiedku v škole. Pamätám si ako som s ním ešte pred týždňom skúšal jedno tanečné číslo, ktoré má tancovať. Bolo to na jednu detskú pesničku veľmi som sa zabavil, pretože Maťko prišiel za mnou so slovami: „Braček, naučíš ma vrtieť sa na parkete?" Už len pri týchto slovách som išiel do kolien. Najskôr sme sa potrebovali nejako odviazať, a keďže nebol nik z rodičov doma, ako obvykle, tak sme si vypeckovali hudbu na plno a začali sme tancovať na song Talk dirty to me. Proste mali sme sa fajn aj bez našich „rodičov". Sám mi raz povedal, že by sme si vystačili sami.

Jeho besiedka sa začína o štvrtej a ako tak pozerám na čas, mal by som sa poponáhľať. Čo ma však ale neskutočne štve, je to, že Maťko si dal tú námahu, aby nakreslil pozvánky pre mňa, matku a toho cvoka a iba ja jediný som si ju nechal a oni ju vyhodili. Viem, si predstaviť, čo tá besiedka preň ho znamená, a preto ho nechcem nechať vštichu. Braček sa neskutočne tešil, ako by ho matka pochválila, a preto tak úpenlivo trénoval, aby bola naň ho pyšná, ale ona nie. Ona žije iba pre klamstvá, ktoré pravdepodobne spasia jej život.

Pobral som sa, keď ma v tom „ocko" zastavil pri dverách. Nech sa mi radšej tento pako uhne, lebo ho udriem. Krotiť sa veru nebudem.

„Kam si sa rozbehol?"

Odkedy je to jeho problém? On sa nikdy nestará, čo robím a kde som, pretože, je mu to jedno.

„Matka je ešte doma?" spýtal som sa.

„Nie a odpovedz mi." zvýšil tón hlasu.

„Tak sa nemusíš tváriť, že ťa zaujíma, kam idem." dodal som zatvárajúc dvere.

Je mi absolútne jedno, čo si bude myslieť. Nie je to jeho problém. On si teraz bude žiť sám bez matky. Takže sa už teším na to peklo, ktoré bude. Bože, daj nech to zvládnem...

--

Pomaly som sa už blížil ku Maťkovej škole, pred ktorou stálo veľa áut.

Bolo neskutočné pre mňa vidieť to, ako z tých áut vystupujú rodičia detí, ktorí sa už nevedia dočkať a úprimne sa tešia celé rodiny. Ku Maťkovi idem iba ja. Neskutočne ma to trápi aj zaň ho, pretože on nežije život, aký ma žiť. Mal by sa zo života tešiť, ale namiesto toho nepozná ani pojem „rodičovská láska". Ocko do mňa vštepil veľa, a práve preto sa snaží byť ja ten, kto je Maťkovi oporou a kto mu je vzorom. Nechcel, aby si myslel, že tak ako teraz žijeme, je správne, pretože život bez lásky, nie je život ale trápenie.

Všimol som si, že iba jedny dvere boli otvorené, a tak som do nich vstúpil. Všetci rodičia sa na mňa pozreli. Ja viem... Nie som ten koho by čakali.

Posadil som sa vedľa manželského páru, ktorý sa držal za ruku a nedočkavo vyčkávali na čas, kedy uvidia hviezdiť vlastné dieťa. Chýba mi to. Naposledy na mňa takto pozeral otec, keď som mal futbalový zápas. Bol som útočník a ocko čakal na moment, kedy budem skórovať. Keď som dal gól, tak sa postavil a vrieskal na všetky strany, že som najlepší a lepšieho syna si ani nemohol zaslúžiť. Neskutočne mi to chýba. Och...Keby si tu tak bol teraz pre Maťka. Odkedy sa ocko pominul, tak som zavesil futbal na klinec.

Jeho triedna učiteľka sa postavila do stredu a začala túto besiedku. Ani som sa nenazdal a už som videl Maťka, ktorý stál medzi nastúpenými deťmi stojacimi za učiteľkou. Usmial sa na mňa a zakýval mi. Ja som mu samozrejme odkýval a čakal som na jeho tanečné číslo.

Besiedka prebiehala tak, že každé z detí malo nejaké vystúpenie, tým pádom dali šancu všetkým zahviezdiť. Po jednom modrookom dievčatku, ktoré spievalo Call me maybe po anglicky mal ísť Maťko. Bola podarená, a ako každému dieťaťu som aj jej zatlieskal.

Už prichádzalo posledné číslo, Maťko. Ten najlepší nakoniec.

Potom som ho videl. Jeho detské očká žiarili ako hviezdičky, ale nepatrnú trému by ste v nich spozorovali. Tento môj najväčší pán to tu ide rozžiariť. Oblečený v smokingu začal tancovať spolu s jedným dievčatkom, ktoré bolo ešte mladšie. Boli podarení. Neskutočne mu to šlo. Tie pohyby. Niektoré budem musieť od neho odpozerať, aby som nebol také drevo. Proste môj bráško je naj.

Posledné tóny songu sa skončili a po slovách učiteľky sa Maťko rozbehol ku mne aj s tým dievčatkom.

„Jakub, toto je Magdalénka." prezradil mi.

Podal som dievčatku ruku so slovami: „Veľmi ma teší Magdalénka."

Dievčatko sa začervenalo a pozrelo sa na Maťka. Oni sú takí zlatí.

„Po Magdalénku príde mamička o pár minút," Maťko sa otočil ku nej, „Tak papa Magdalénka."

Magdalénka s nahla a dala mu pusu na líčko a rýchlo odišla, lebo ju už mamička čakala.

Zapýrený Maťko sa otočil na mňa a čakal na moju reakciu. Ja som sa nezmohol na nič iné ako: „Jáj, ty môj malý balič. Poď pôjdeme."

Tak, dnes Vás čakala už ďalšia kapitola, ktorú dúfam ospravedlní moje menšie meškanie. Hlavne komentujte, vote- ujte a dajte mi vedieť, čo si myslíte!

MoniqueG