Ukáž mi život, láska

58. Kapitola - Bojovník

-Jakub-

O akých možnostiach sa tu bavíme? Nie som si istý, či chápem a už vôbec netuším, či sa rozhodnem správne. Je naozaj až také dôležité, aby som sa rozhodol práve ja? Prečo?

„O akých možnostiach je reč?" spýtal som sa.

Linda sa na mňa pozrela pohľad, ktorý mi je veľmi známy. Podobne sa na mňa pozeral otec. Jeho ťažké viečka zakrývali polovicu oka. Blúdil som v myšlienkach a hľadal som ten správny výraz.

Nesmieš sa báť, synak. Nie je to také ťažké. Ty to zvládneš a... Nezabúdaj. Robíš to pre vlastné dobro, predsa nechceš trpieť naveky kvôli hlúpostiam niekoho iného, všakže? Strať ten strach z očí a dokáž, že to tak všetko má byť a je to len a len tvoja voľba. Tvoje rozhodnutie. Tvoj život.

Tieto ockové slová sú teraz stále aktuálne. Každá jeho veta, ktorú mi kedy povedal, vždy dobudúcna využijem. Boli to rady? Snažil sa mi už vtedy povedať, že niečo nie je v poriadku?

Jeho každé slovo, ktoré mi moja spomienka ponúkla, bolo vyslovené presne o takomto čase pred rokom. Vravel mi to na zápase proti tímu z Nemecka. Treťoligový tím. Nič majstrovské. Stále však bolo treba, čo zlepšovať, pretože tu nešlo o súpera. V tomto zápase sa mala ukázať šikovnosť, bojovnosť a vytrvalosť hráčov. Išlo o utkanie, pri ktorom bol hľadač talentov. Niečo ako nový objaviteľ, ktorý zaobstaral talentovanému hráčovi finančne skvelú budúcnosť. Nešlo o to, či môj tím vyhrá. Zápas bol plný sebeckosti a nevraživosti. Aj medzi vlastnými som sa cítil ako sok. Tréner bol vždy na mojej strane, pretože vedel, že „sebčenie" nemám v povahe. Čo sa dalo čakať... Každý sa chcel ukázať.

Marek, spoluhráč, dostal loptu snažil sa ju previesť medzi nohami súpera. Nepodarilo sa mu to. Lopta narazila o nohy nemeckého lídra. Hendrika Morelliho. Videl som ako sa rúti na bránku. Náš tréner striedal. Marek išiel dole a šiel som do hry ja. Nohy som mal rozcvičené. Prúdenie krvi pripravené podať dobrý výkon. Utekal som rýchlo. Predbehol som každého. Hendrik sa dostal blízko nášho bránkoviska. Andrej a Matúš ho nevedeli ubrániť. Bolo im to vidieť na očiach. Báli sa ho. Báli sa sily jeho nôh. Jeho kop sa vždy rovná zlomenine. Vždy.

Mne to bolo jedno. Bol som pri ňom na chlp blízko. Vedel, že utekám za ním. Ja, útočník. Otočil si tvár smerom ku mne a videl som ako sa napriamuje. Využil som sekundy. Päť. Zrýchlil som. Štyri. Všetko prúdilo v mojej hlave. Tri. Predbehni ho! Predbehni! Kričali moje myšlienky. Dva. Hendrikova noha sa dotkla lopty. Jeden. Zastavil som jeho ranu.

Nevedel som ako. Pred bránkoviskom som začul náraz. Náraz do panvy. Bol som v šoku. Zavrel som oči. Pomaly som ucítil pád na trávu. Otvoril som oči a nado mnou už stál otec a tréner. Boli znepokojený. Všade vládol chaos. Nevedel som, čo sa deje. Počul som iba otcov chvejúci sa hlas: „Tvoja voľba. Vstaň alebo pôjdeme."

Vstal som. Cítil som ako mi steká pod z tváre. Všade hluk. Dav jasal. Stalo sa niečo dobré? Čo sa vôbec stalo? Nič ma však nebolelo. Ani tá panva.

Chvíľu som len zaostroval zrak. Kolísajúci pohľad sa mi upriamil na siluetu v červenom drese. Hendrik. Bol už bližšie. Čo ide robiť? Zrazu som len zacítil ako mi podal ruku na rameno. Prečo to robí? Pohľad sa mi zaostril. Zrazu ten burcujúci dav prehlušili Hendrikove slová: „Es... Es tut mir wirklich leid. Du bist... Echt, du bist Kämpfer." Si bojovník. To boli tie slová, ktoré mi ešte dlho duneli v hlave.

Presne tak ako teraz slovko: dve alternatívy.

„Šebest vravel, že by som túto správu mala použiť na súde. Jedná sa totiž o dôkaz, že ťa niekto týral. Vieš..."

„Chcete to dať na súd?" opýtal som sa náhle.

Linda si pretrela rukou oči a dodala: „Ja neviem... Ja vážne neviem. Chápem, že takých ľudí dobehne karma... Sľúbila som tvojmu otcovi, že dám na teba pozor... Bože... Je to také ťažké."

Linde sa objavila nad pravým lícom stekajúca slza.

Pozrel som sa na ňu úprimným pohľadom a dodal som: „Linda, aj na mňa dávate pozor. To, čo ste ockovi sľúbili ste aj dodržali a to najviac ako ste mohli. Bol by vám určite veľmi vďačný za to, ako ste sa zachovala."

„Bože, Jakub.. Práve v tejto chvíli by som ja mala utešovať teba a nie ty mňa. Si presne ako on. Vždy sa snažíš, aby sa mali všetci dobre. Si dobrák po ňom...."

„Čo sa stane, ak by sa tá správa dala na súd?" opýtal som sa, premýšľajúc nad odpoveďami.

***

Ospravedlňujem sa neskutočne veľmi za neaktivitu. Nebola som doma, fakt prepáčte mi to ľudia. :(

Ak sa páči story komentujte a voteujte a nezabudnite sa tešiť na pokračovanie.

MoniqueG

***