Ukáž mi život, láska

14. Kapitola - Slabosť svalovca

-Jakub-

„Ďakujem." povedal znedazdajky Maťko.

Jeho veta ma hneď zastavila v chôdzi, a tak zastavil aj Maťko. Začo mi zaďakoval?

„Prečo stojíme, si unavený?" opýtal sa ma.

Ako sa na mňa pozeral. Takýto pohľad detských očí roztopí aj najväčšieho surovca. Nezmohol som sa ani na hlásku.

„Začo si mi poďakoval?" spýtal som sa.

Maťko ma vzal za ruku a ťahal ma smerom ku lavičke, ktorá od nás nebola ďaleko. Kam ma to ťahá? Čo má za lubom?

Braček ma posadil na lavičku a on ostal stáť predo mnou. Pozerali sme si do očí. Čakal som, čo povie a ako mi to vysvetlí.

„Chcel som ti pozerať do očí, aby sme boli rovnakí..." začal Maťko.

Jeho detské slová ma dojímali každým písmenkom, ktoré vyšli z jeho úprimné srdiečka. Kiežby si jeho originálnosť a úprimnú lásku všimli aj rodičia.

„Presne takto si stál na fotke ty s naším ockom."

Ako to vie? Kde videl tú fotku? Maťko ma znovu prekvapil, čo mi vrážalo slzy do očí, keď som si spomenul na ocka. Presne takto sedel, keď som bol malý a pozerali sme si do očí. Vtedy mi povedal, že jedného dňa uvidím čaro pohľadu. A dnes som to videl. Tú žiaru v bratových očiach, ktorá ma napĺňala žiť ešte väčšmi. Bože oci, keby si tu tak mohol byť teraz s nami...

„Kde si videl tú fotku?" spýtal som sa ho.

„Spadla z tvojho nočného stolíka, keď som si išiel ku tebe ľahnúť. Bol som veľmi smutný, lebo som ti ju zhodil a potom som ju našiel. Bola pod posteľou." vysvetľoval mi.

Nezmohol som na nič. Oči mi zavalili slzy. Chcel som byť silným, ale toto všetko na mňa doliehalo. Musím ostať silným.

„Nemusíš byť smutný Jakub, našiel som ju. Tá fotka sa nestratila."

Môj zlatý braček. Bože, ďakujem, že môžem mať takého anjelika vedľa seba. Je to neskutočné, že v ňom vidím zmysel môjho života. On je to, prečo som ešte tu. On je dôvod, prečo som ešte nezavrel dvere budúcnosti.

„A presne to, ako tu stál ocko s tebou, som chcel zažiť aj ja."

Jedna slza začala pomaly opúšťať moje oči. Nikdy som si nemyslel, že ma práve tento anjelik dojme k slzám.

„Vieš, teraz, keď je ocko v nebi sa už s ním nemôžem porozprávať, a preto som sa chcel rozprávať s tebou."

Utrel som si moju nepatrnú slzu a objal som Maťka so slovami: „Ocko je pri tebe stále. Stále ťa počuje a je tvojím anjelikom, ktorý ti pomáha. Vždy keď budeš sám, tak si uvedom, že tu máš mňa. Ja tu budem pri tebe stále. Sme veľkí chlapci, zvládneme to spoločne."

Maťkove objatie bolo plné nehy a úprimnosti. Toto objatie znamenalo pre mňa viac ako čokoľvek iné na svete. Detské emócie nie sú falošné a nie sú plné skazenosti, ktoré tento svet prináša. Maťko je ešte dieťa, ale už to vôbec nie je chlapček s detskými očami. Pri pohľade naň ho mu vidím do duše. Vidím, že sa cíti sám a viem, že jediný, na koho sa spolieha som ja. Len ja dokážem byť ten, o koho sa môže stále oprieť. Cítim, že od ockovej smrti je na mňa viac naviazaný a ja som len rád, že to môžem byť práve ja, kto je jeho oporou a vzorom. Viem, že má potrebuje čím ďalej tým viac.

„Povedal som ti ďakujem, lebo si stále so mnou." dodal objímajúc ma ešte vrúcnejšie.

„Za to mi ďakovať nemusíš. Ja som tvoj veľký brat, je to pre mňa povinné stáť pri tebe."

„Mám ťa veľmi rád, Jakub." povedal mi.

Tieto slová sa mi vrývali do srdca. Nedokážem opísať, ako sa teraz cítim. Maťko vo mne vzbudil plamienok života, ktorý bol už dávno zažehnaný.

„Ja teba tiež. A ešte viac." dodal som.

Takúto lásku som ešte nezažil. Pamätám si, keď bol tento malý zázrak ešte len v postieľke, keď som mu spieval uspávanky hladkajúc ho. Neuvedomoval som si, aké to bude o pár rokov. Nevedel som, čím ma osud prekvapí. Netušil som, že si ocka povolajú na večnosť a ani v najhoršom sne som nerátal s tým, že to bude tak skoro. Pred rokom sme ešte boli s ockom. Teraz je každá sekunda bez neho v mojom živote ešte prázdnejšia.

Viem, že by bol na nás pyšný. Viem, že by chcel, aby sme boli múdri a úspešní, čo sa nám aj darí. Teraz budem musieť byť pre Maťka ako ocko. Musím mu pomôcť sa s tým zmieriť. Musím tu byť pre neho, lebo ma potrebuje. .