Ukáž mi život, láska

61. Kapitola - Prezývky a iné veci

„Ale nie! Tento malý kamoš ma prišiel pozrieť," pozdravil Buddy Maťka.

Neváhal som ani minútu, či malého zoberiem so sebou, pretože malý Maťko je na Buddyho navyknutý. Sme také zohraté trio. Nerozlučný.

Maťko ani neváhal a hneď sa pozdravil: „Ahoj, kamoško!"

Malý sa nachvíľu cíti ako velkáč medzi nami. To šťastie mu je na očiach vidno.

Prešli sme z námestia až ku centru a v neďalekom obchode sme si kúpili niečo pod zub. Sadli sme si na lavičku a pomaly sme sa pustili do jedenia. Malý nás oboch zamestnával svojich otázkami.

„Ty už máš frajerku?" opýtal sa ho Maťko.

Buddy prehltol kúsok žemle a pozrel sa na malého: „Áno, už som našiel tú svoju, tú pravú."

„To si pekne povedal...Čo čítaš povinnú literatúru po večeroch?" podpichol som doňho.

„Áno, áno. Chápeš Shakespear robí svoje." zasmiali sme sa.

Cvhvíľu som sa pozeral na Buddyho a všimol som si, že akonáhle sme načali debatu ohľadom vzťahu, onemel. Čo sa deje? Veď ešte prednedávnom o nej básnil ako o najlepšej babe na zemeguli.

„Kámo, stalo sa niečo?" načal som debatu.

Mávol rukou: „Čo ti ja viem, možno sa nič nedeje, ale... Proste mám taký pocit, že to už nie je to, čo to bývalo."

Zatváril som sa zmätene a nechal som mu priestor nech to zo seba vyrozpráva.

„Snažím sa k nej byť taký, no... romantický. Nehovorím, že to neocenila, ale v poslednom čase sa mi zdá akási odmeraná. Minule sme sa stretli a celý čas na mňa neprehovorila. Myslel som si, že som niečo urobil. Niekedy tým babám nechápem. Dokonca som ju pozval do kina. Všade som s ňou chcel ísť. Myslel som si, že to náš vzťah posilní. Teraz proste ruším všetko, čo som si naplánoval, pretože je to hrozné, keď po dlhom čase uvidíš človeka a ani sa naňho nepozrieš. Úplne sme sa odcudzili, ani si nepíšeme. Iba si posielame také suché správy ako nejaký spolužiaci." začal.

„Neviem, čo ti mám na to povedať. Mal som to podobné s tou mojou. Tá ma však nechala kvôli tomu, že som sa jej neozýval. Vieš ten vzťah sa začal v tom mojom najhoršom období života, keď som ešte žil s matkou. Vieš nechcel som jej o tom hovoriť a už vôbec stretnúť sa, keď vyzerám ako dobitý pes."

„Vieš Jakub, asi to nevedela pochopiť. Stála zato?"

„Nemala čo chápať. Ale veľakrát som sa nad tým zamýšľal. Mal som už aj v posledných dňoch na jazyku, že jej zavolám, ale premohol som sa. Povedal som jej, čo som považoval za vhodné a nechal som na nej nech sa rozhodne. Rozhodla sa nájsť iného."

„Preboha, to nemyslíš vážne? Kámo, nerob si z toho nič, asi proste zato nestála."

Prehltol som: „Asi máš pravdu."

Hneď ako som to dopovedal, som si spomenul na tie krásne chvíle, na ňu. Pobalamutila mi mozog, srdce, proste celého mňa. Nezabudnem na jej smiech, na jej hlas. Neviem si ani predstaviť, že práve teraz sa na ňu niekto díva tými očami ako som sa díval ja. Prečo si vždy vyberiem to, čo ma zlomí ešte viac?

„Tá Jakubova frajerka bola pekná," zapojil sa Maťko.

„V to nepochybujem," súhlasil Buddy.

To bola, teda ona ešte stále je. Jej hnedé vlasy, krásny úsmev, bezchybná tvár... To bolo to, čo ešte stále moje oči chcú vidieť.

„A tá tvoja je pekná?" opýtal sa malý.

Buddy sa zapýril a pozrel na tapetu na mobile: „Je... Je nádherná."

Malý sa hneď vrhol na mobil a chcel sa pokochať: „Vyzerá pekne, Lukáš. Dobre si vybral."

Vždy so mnou mykne, keď niekto osloví Buddyho menom. Je to nezvyk. Pamätám si na ten deň, keď sa Buddy chcel dať premenovať na nejakú z jeho prezývok. Mal ich viac než dosť. Buddy, Lukatron, Hemmi, El-Há... Ani jeho rodičia ho nevolali menom.

„Že Lukáš, to už som dávno nepočul." dodal Buddy.

Priklonil som sa bližšie, aby som videl, čo za úlovok si Buddy našiel. Znovu odblokoval obrazovku. Najskôr mu tam vyskočili všetky možné sociálne siete a konečne som videl tú fotku.