Ukáž mi život, láska

1. Kapitola - Ťažký začiatok

„Vieš, už dávno som ti chcel niečo povedať." povedal približujúc sa ku mne.

Čakala som neskutočne dlho na túto chvíľu. Áno, viem presne, čo mi chce povedať. On je taký romantický.

„Zlatko, nemusíš nič hovoriť..." zakryla som mu ústa mojim prstom.

To ticho ma nútilo sa priblížiť k nemu ešte o kúsok bližšie. Jeho vôňa, jeho oči, jeho telo... To všetko ma pohlcovalo. Naše pery bol už na chlp blízko. V mojej hlave burcovali všetky možné myšlienky ale iba tá jedna svietila ako maják: CHCEM ŤA! Tu a teraz na tejto pláži. Jeho chvejúce sa pery túžobne túžili po tých mojich. Bolo to vzájomné.

Rukou si ma prisunul ešte bližšie. Pozrela som sa mu do jeho šibalských očí. Šum mora dotváral to ticho medzi nami. Zatvoril oči. Tisol sa k mojim perám...„Cŕn!"

Prečo práve teraz? Prečo ten budík zazvoní vždy tak nevhod? Snažila som sa ešte zatvoriť oči, aby som dokázala ešte „prežiť" môj nádherný sen. Už je to márne... Zavriem oči a nič. Žiadny svalnatý a romantický chalan. Žiadna kalifornská pláž. Len tma.

Zažalujem toho, kto vymyslel budíky!

Už mi neostávalo nič iné ako vstať a pokračovať v každodennom rituály. Moje oči zaujal kalendár, ktorý prezrádzal dnešný dátum.

„O môj Bože!" povedala som a rýchlo som utekala v krátkom pyžame do kuchyne.

Môj rýchly tlkot srdca a adrenalín zastavila vôňa čerstvých croissantov. Vôňa čokolády uchvátila môj nos. Kto hovorí, že láska je najlepší pocit, aký človek môže mať, tak zaiste, ešte nejedol nadýchaný croissant plnený mliečnou čokoládou.

„Nehypnotizuj to jedlo." povedala mama s úškrnom.

Jej slová ma rázom prebrali do krutej reality, síce reality s croissantami, ale to aj tak dnešný dátum nezmení.

Hneď som si sadala k tomu pokušeniu. „Tam si nesadaj, tam sedím ja." znovu odvrkla mama.

Milujem jej sarkazmus aj iróniu ale toto bolo veľmi kruté. Ďakujem mami! - sarkazmus

Videla som ako si sadá, ako sa dotýka toho croissantu a najviac ma ubíjalo, že ten čokoládový zázrak je posledný kúsok. Až sa mi tisli slzy do očí.

S veľkým sklamaním som si urobila cereálie s mliekom a prisadla som si za stôl.

„Tak, dnes máš veľký deň, čo?" vravela mama s plnými ústami.

„Je 11. Apríla, už mi nič iné neostáva."

Mamina ma potľapkala po pleci a dodala: „Neboj sa tie prijímacie skúšky zvládneš ľavou zadnou, si šikovná."

Dúfam, že toto nebolo sarkastické.

„Pevne verím.." dodala som ticho hltajúc cereálie.

◄►

Takže, teraz, ktorý je môj? Rozmýšľala som, pozerajúc sa na papier, ktorý visel na autobusovej zastávke v mojej dedine. Ešte stále sa nerozumiem do tých značiek...Nie žeby som nevedela čítať legendu, ale chce to cvik.

Ak ma príjmu na tú strednú školu do mesta, bude si hľadanie autobusu ešte veľakrát precvičovať. Dúfam, že sa to naučím...

Ale teraz smrteľne vážne. Ak pozerám správne mal by mi ísť presne sedem hodín dvadsať minút. Je za päť dvadsať. Stíham! povedala som si víťazoslávne.

Ľudia sa začali zbierať na zastávke. Je ich tu dosť. Mladý, starý a aj deti. Predpokladám, že aj tie deti sa vedia lepšie orientovať v cestovnom poriadku ako ja.

Pomaly sa otvárali dvere na starom autobuse. Prišiel tento moment a už som si aj ja, celá natešená, kúpila lístok a utekala som si sadnúť. Sedadlo úplne vzadu bolo voľné, akoby na mňa čakalo.

Ako správny tínedžer som si hneď vytiahla mobil aj so slúchadlami. Samozrejme, ak by neboli zamotané, tak by to bolo fajn. Takže práve teraz autobus naštartoval a ja som začala rukami rozťahovať, aby som napravila slúchadlá. Vyzerám pravdepodobne ako retardovaný vták, v čom ma ubezpečil pohľad jednej starej ženy, ktorá sedela na ďalšom sedadle. Vyzerala akoby videla niečo nechutné a akoby ju to vzápätí prekvapilo. Taký typický „OMG!" výraz plus znechutenie.

Hneď som stiahla svoje „krídla" a počúvala som pesničky už z nie až tak zamotanými slúchadlami.

Nádhera.

Pohľad z okna - Nič moc. Pohľad zvnútra - Nič moc. Ešte, že mám tú hudbu, ktorá dokáže urobiť aj z autobusu perfektné miesto.

Už sme sa blížili k mestu. Moje srdce začalo biť ešte o čosi rýchlejšie. Musím sa upokojiť, pretože v strese nedokážem nič a už vôbec nie rozmýšľať. V mojej mysli sa začali tvoriť znepokojivé otázky. Čo keď skúšky neurobím? Kde pôjdem potom?

Ach, kiežby som bola ako Taylor Swift a dokázala všetko Shake it off.

Som zvedavá ako to dopadne.