Kai•ros | J.B.

Back to Brackel

Rýchlym krokom som prechádzala letiskovou halou, nechávajúc za sebou neznáme ľudské tváre. Všetkých tých, čo len tak postávali čakajúc na svoj odlet, ako i tých, ktorí si letmým tempom vykračovali k východu.

Kufor, ktorý som tiahla za sebou mi temer nestačil. Vďaka svojej ľahkej váhe lietal zo strany na stranu. Okrem pár všedných handier, ktoré som doň stihla v afekte nahádzať, páru lodičiek a obľúbenej kozmetiky, v ňom toho veľa nebolo. Na viac nezostal čas. Čo viac by ste si však v záchvate paniky a úzkosti zbalili Vy? Spätne nad tým premýšľajúc, mohla som len schmatnúť peňaženku s dokladmi a utiecť zo svojho švajčiarskeho apartmánu len tak. Na rýchlo, zbabelo a bez ničoho. Takto som ušla len rýchlo a zbabelo. Ešte, by som na svoj výkon mohla byť snáď i hrdá, nemyslíte?

Na ramene sa mi hojdala nechutne drahá, dizajnérska kabelka, ktorú som si z rozmaru kúpila za peniaze z prvej výplaty. Jej kúpu som neraz oľutovala. Absolútne sa nehodila k teplákovej súprave, ktorú som mala na sebe oblečenú, či k šiltovke zahaľujúcej moju tvár. Poviem Vám však, že ak sa raz naozaj rozhodnete ujsť, je Vám v danom momente úplne jedno, čo máte na sebe. To najdôležitejšie je, aby ste sa čo najrýchlejšie dostali od zdroju svojho problému, či trápenia. A to som aj urobila.

Impulzívne som si objednala letenku domov, nepremýšľajúc nad ďalšími krokmi, či následkami svojho neuváženého konania. V tom sa pravdepodobne ukrýva to čaro impulzívnosti. Robiť veci len tak, horúčkovito.

Vychádzajúc z letiska, do tváre mi udrel studený októbrový vzduch, ktorý bol pre Nemecko v toto ročné obdobie temer typický.

Som doma. Bola prvá myšlienka, ktorá sa mi vynorila v mysli popritom, ako som sa rozhliadala na vôkol seba, hľadajúc prví voľný taxík. Po dlhých mesiacoch, počas ktorých sa mi neprestajne cnelo po známych dortmundských zákutiach, som bola opäť tu.

„Dobrý," prihovorila som sa náhodnému vodičovi „ste voľný?"

Popoťahujúc si poslednýkrát z pomaly dohárajúcej cigarety, prikývol: „Kam to bude, slečna?" spýtal sa ma.

Tak Carlotta, kam to bude, ty vychytralec? Vysmievalo sa mi moje svedomie.

Cítila som, ako ma pomaly zalieval pot. Ako na mňa doliehala realita. Kropaje, stekajúce po mojom chrbte, rázom spôsobili, že i napriek tuhému vetru mi ostalo teplo.

Kam som vlastne chcela ísť? Nikto ani len netušil, čo som urobila. Všetci moji známi, či rodina boli bezpochyby v tom, že som stále vo Švajčiarku. Pravdepodobne v práci. Bol predsa pondelok, jedenásť hodín dopoludnia. Kde inde, by som asi tak mala byť, ha?

„Ste fanúšikom?" spýtal sa ma vodič potom, ako spomedzi mojich pier samovoľne unikla adresa vedúca k brackelskému tréningovému ihrisku. Nedalo mi nepovšimnúť si jemného úsmevu, ktorý sa rozlial jeho perami.

„Áno," prikývla som „niečo také." nemala som záujem o to, rozvíjať diskusiu hlbšie.

Neklamala som. Bola som súčasťou žltej steny, borusse. Aspoň tak vnímali vo svete futbalu všetkých, ktorí boli nadšencami Borussie Dortmund. Avšak, nebola som len obyčajný fanúšik.

Podávajúc šoférovi batožinu, sadla som si na zadné sedadlá, čakajúc, kým ma zavezie na spomínanú adresu.

Za zatemnenými sklami sa mihotali známe obrazce. Ulice, po ktorých som denne nachodila stovky krokov. Kaviarne a reštaurácie, v ktorých som zabíjala svoj voľný čas. Očami som prechádzala po jednotlivých budovách a monumentoch dovtedy, kým auto nezastavilo pred tým, ktorý bol pre mňa najznámejší.