Kai•ros | J.B.

A hint of peace

Do Švajčiarska som odišla hneď po ukončení školy. Bola som mladá, hlúpa a naivná. Hlava plná ideálov o tom, ako práve v Berne nájde moje srdce svoje vytúžené šťastie. Naivita pretrvávala prvé týždne. Dovtedy, kým mi z účtu neodišli i posledné peniaze, ktoré mi na tento môj rozmar poskytli rodičia. Ubytovanie čo si stálo, jedlo tiež a o handrách a kozmetike, na ktoré som v tom období míňala snáď najviac, sa asi ani nemusíme rozprávať.

Vytriezvenie z toho, že život nie je malina, prišlo v môj prvý pracovný deň. Už za mnou viac nikto nestál, žiadna ochranná ruka, na ktorú by som sa v prípade akéhokoľvek problému mohla spoľahnúť. Ostala som úplne sama. Sama v cudzej krajine s minimálnym množstvom peňazí.

To je ale presne to, čo si chcela, Carlotta! Pripomínalo mi každú chvíľu moje povyšujúce sa svedomie.

Nebola to tak celkom pravda. Áno, chcela som vycestovať, osamostatniť sa. Bola som zaslepená tým, aký skvelý život má pre mňa Bern pripravený. Verila som, že zarobím ťažké prachy a budem si žiť kráľovský život. Bez rodičov a bez všetkých, na ktorých som bola doma v Dortmunde odkázaná. Peniaze časom prišli, no ani z ďaleka neboli také, o akých som snívala. Rozprávka sa postupne pretavovala do reality a ja, Carlotta Watzke, som žila život obyčajného, priemerného smrteľníka.

A kde som teraz, o pár rokov neskôr? Späť v Dortmunde. V apartmáne, ktorý mi nepatrí. Odkázaná na pomoc tých, od ktorých som s toľkou túžbou pred rokmi utekala. Toľko k tomu, aký výsmech Vám život občas dokáže nadeliť.

Ako mi strýko prisľúbil, zmienil sa o mne pred tímovým lekárom. Slovo dalo slovo a o menej ako dvadsaťštyri hodín ma čakal podpis novej pracovnej zmluvy. Áno, rozhodne som dieťaťom protekcie a nemá cenu sa o tom s Vami ani hádať. To však neznamenalo, žeby som sa chystala svoju novú prácu nejakým spôsobom flákať. Nato som až príliš dobre poznala Hansa-Joachima. Mihnutím oka, by som letela skrz zatvorené dvere jeho pracovne. Rodina, ne rodina.

S pripraveným outfitom na zajtra, zbalenou kabelkou, ktorá obsahovala viac vecí, ako by bolo potrebné, či únosné, som v pokoji zapadla na gauč. Plán bol jednoduchý- vychutnať si večeru, pozrieť si jeden diel Gilmoriek a pobrať sa do ríše snov. Poznáte to, nie? Človek mieni, pán boh mení.

Z jednej časti sa stali rázom tri a kým som sa dopracovala do postele, na hodinkách už dávno svietila polnoc.

Očividne som však nebola jediná, ktorá preferovala život nočnej sovy pred životom ranného vtáčaťa. Minimálne tomu nasvedčovalo buchotanie, ktoré do môjho apartmánu prenikalo naprieč tenkými stropmi. Hlasné pánske hlasy, hrdelný smiech a rinčanie skla, mi nedovoľovali zaspať.

Za normálnych okolností, by som to nechala tak. Ja sama nepatrím k tým najtichším a preto som nemala žiadne právo nato sa sťažovať. Hocikedy inokedy, by som držala jazyk za zubami a oželela to, že sa jednu noc nevyspím do ružova. Avšak nie dnes. Rozhodne nie dnes. Zajtrajšok bol pre mňa až príliš dôležitý nato, aby som do Brackelu nakráčala len ako akási mátoha. Nehovoriac o tom, že som dokázala byť pekne nepríjemná mrcha, pokiaľ sa mi nedostalo aspoň osem hodín dobrého, ničím nerušeného spánku.

Vo vyťahanej mikine, pyžamových nohaviciach a huňatých papučiach som kráčala o poschodie vyššie. Nebolo ťažké identifikovať dvere, spoza ktorých vychádzal hluk.

Zaklopala som raz, dvakrát, no i napriek tomu som sa nedočkala žiadnej odpovede.

Frustrovane som vydýchla. Trebalo pritvrdiť! A tak som zomknutou päsťou narážala do dverí dovtedy, kým moje volanie nebolo vypočuté a dvere predo mnou sa neotvorili.