Kai•ros | J.B.

Dortmund's veteran duo

Koniec minulej sezóny bol ťažký. Nie len pre nás, ako pre tím, ale aj pre našich fanúšikov. Borussia Dortmund opäť ukázala, aká veľmi krutá a zlá dokáže byť. Aké náročné je byť jej hráčom a o čo náročnejšie je byť jej podporovateľom.

Prehrať titul v poslednom zápase sezóny je slovami neopísateľný pocit. Stojíte na trávniku a rukami si prekrývate tvár. Rozhliadate sa na vôkol seba. Očami prechádzate po každom jednom z Vašich spoluhráčoch, ktorí rovnako, ako Vy, sú paralyzovaní v nemom úžase. Po trénerovi, po zdravotníkoch a pohľadom dokonca letmo zablúdite i k vedeniu klubu. Jediný, na koho sa neodvážite pozrieť sú Vaši fanúšici. A hoci sa Vy na nich nedívate, cítite na sebe ich sklamané pohľady. Vašim telom prejde chladný mráz. Pocit viny a mučivá bolesť prameniaca zo zlyhania, je zrazu to jediné, čo dokážete vnímať.

Cítite sa psychicky vyčerpaný. Frustrovaný. Nešťastný.

Štadión, ktorým donedávna znel veselý rev a povzbudzujúci piskot, je zrazu mĺkvy. Počuť len vzlyky, unikajúce spomedzi trasúcich sa pier. Dokonca aj radosť Vašich súperov je vlnou smútku potlačená do úzadia.

Na ramenách pocítite niečí pevný stisk. Tréner. Stojí pred Vami a i napriek tomu, že on sám bojuje so slzami formujúcimi sa v jeho očiach, snaží sa Vás povzbudiť. Z jeho pier uniká slovo za slovom, no žiadne nevnímate. Z tranzu Vás preberie až jemné potľapkanie po líci.

„Pamätaj, urobil si všetko, čo si mohol, Jule." ubezpečí ma.

Neurobil som. Ak áno, Bayern, by sa teraz netešil na pôde Kolína zo zisku jedenásteho titulu v rade. Boli to len prázdne slová a ich bezvýznamnosť som si plne uvedomoval. Mali ma uchlácholiť, postarať sa o to, aby som o sebe, ako o hráčovi, nezačal pochybovať.

Tak, ako pri mne, sa pristavil pri každom jednom z nás. Snažil sa vzbudiť nášho tímového ducha. Zapáliť iskru. Pozdvihnúť nás aspoň natoľko, aby sme sa dokázali postaviť a so vztýčenými hlavami predstúpiť pred našich fanúšikov. Ospravedlniť sa a poďakovať im zato, že nás sprevádzali naprieč touto výnimočnou sezónou.

Westfalenom sa niesol vzájomný potlesk. Oni tlieskali nám a my sme tlieskali im.

V tom okamihu, som sa zaprisahal, že nasledujúcu sezónu urobím všetko preto, aby Meisterschale skončil v rukách Dortmundu. Pre nás. Pre obnovu zašlej slávy klubu. Pre fanúšikov.

Trvalo pár dní, kým som si pripustil, čo sa stalo. Trvalo pár týždňov, kým som spracoval všetky emócie a vyrovnal sa s nimi. Rád v sebe veci dusím, nerozprávam o nich. Potláčam ich do bodu, v ktorom explodujú. Až potom som naozaj pripravený posunúť sa ďalej. Viem, je to nezdravé, ale to nikoho nezaujíma. Pokiaľ teda nie ste psychológ alebo rodič niekoho s rovnako na hovno copingovým mechanizmom, aký používam ja.

V úvode sezóny sme si prisľúbili, že bude nezvyčajná. Lepšia, ako tá posledná. So šťastným koncom. Boli sme odhodlaní dať do toho maximum. Sústrediť sa len na futbal a na nič iné.

Darilo sa mi. Trénoval som viac. Vytváral som hru. Dokonca strieľal góly a pripisoval si asistencie. A hoci nie vždy všetko na trávniku, či mimo neho fungovalo tak, ako sme chceli, vedel som, že sa to časom poddá. Muselo sa. O to viac ma štvali reči z vonku. Hlúpe názory novinárov, neoprávnená, či prehnaná kritika zo strany médií alebo aj uštipačné poznámky a komentáre od našich fanúšikov.

Byť mediálne korektný je gro, ktoré do mňa vštepovali od momentu, v ktorom futbal viac nebol len zábavou, ale začal naberať na profesionálnych kontúrach. Pod drobnohľadom celej ligy a jej priaznivcov si nemôžte dovoliť na plné ústa rozprávať o tom, čo Vám prekáža, či vyjadriť svoj nesúhlas. Všetko, čo môžete, je len taktne prikyvovať. Nepýtajte sa ma, prečo je tomu tak a ani to, ktorá múdra hlava prišla s myšlienkou, že prehnaná mediálna korektnosť, vládnuca dnešnému svetu, je tá správna cesta, akou by sme mali kráčať. Netuším, ale možno i preto, že pred médiami som bol donútený podať len môj osekaný pohľad na vec, som si v jeden neskorý októbrový večer, viac nedokázal dávať servítku pred ústa a otvorene povedal to, čo mi dlho ležalo na srdci. Nielenže som tým uľavil samému sebe a konečne si na plnú hubu odpľul, ale zároveň, som tým medzi mnou a Carlottou odštartoval sériu našich žabomyších vojen.