Kai•ros | J.B.

The final lines

Myslím, že nadišiel ten správny čas, aby som s Vami zdieľala kapitolu môjho života, ktorá dostala pomenovanie po mužovi, ktorý bol jej neodmysliteľnou súčasťou. Kapitolu, ktorú som tak trochu sebecky a zbabelo ukončila. Kapitolu, ktorá zdá sa túžila potom, aby k nej boli dopísané posledné riadky.

Luca Landenberger, bolo meno, za ktorým sa skrýval šarmantný, dobre vyzerajúci, ambiciózny tridsiatnik. Stelesnenie dokonalého muža a zhmotnenie sna a túžby každej ženy.

Poznáte všetky tie romány z pera Inge Lindstromovej alebo Rosamunde Pilcherovej, ktoré vypĺňajú knižnice našich starých mám, či zamilované filmy končiace happy-endom? Pojmy, ako spriaznená duša, princ na bielom koni, či láska na prvý pohľad? Luca Landenberger, bol prototypom muža, ktorý dokonale zapadal do tohto zidealizovaného konštruktu. Aspoň na prvý pohľad, kým sú Vaše oči slepé, chránené ružovými okuliarmi alebo dovtedy, kým nie ste mnou, nevďačnou Carlottou.

Luca sa mi do života zaplietol úplnou náhodou. Paradoxne, bol najlepším priateľom muža, ktorý mi ako prví vo Švajčiarsku pobláznil hlavu a vo výsledku to bol práve on, kto nás zoznámil.

Naše stretnutie si pamätám dodnes. Dokonale by som ho dokázala opísať, každý jeden detail, či maličkosť, ktorá sa udiala.

Bol chladný februároví večer, ktorý sme sa rozhodli zakončiť v našom obľúbenom podniku. Ja, moje kamarátky, ich partneri a objekt môjho vtedajšieho záujmu. Jeho meno Vám neprezradím, pretože od toho dňa v mojom živote viac nezohrával žiadnu rolu.

Luca pri našom stole presedel celý večer. Vtipkoval, zabával sa a vďaka svojmu širokému prehľadu sa dokázal zapojiť do hocakej témy, ktorá sa pri stole otvorila. Bol jednoducho okúzľujúci a svojim čarom si dokázal získať nie len mňa, ale i všetky moje priateľky.

Celú noc sme si vymieňali kradmé pohľady a laškovné úsmevy. Toho večera zostalo len pri nich, no naše cesty sa od toho momentu pretli nespočetne veľakrát. Náhodne stretnutia, neskôr striedali tie dopredu naplánované a ja som časom nadobúdala dojem, že Bern mi konečne ponúkol ten kúsok šťastia, po ktorom mojej srdce túžilo.

Bol iný a svojou inakosťou sa odlišoval od všetkých mužov, ktorí mi počas života vpadli do oka. Vyžaroval bezpečie, s ktorým v žene vzbudzoval pocit, že je chránenou, milovanou a uctievanou.

Rada by som na ňom našla akúsi chybu. Hocičo, čím by som dokázala ospravedlniť moje rozhodnutie odísť. Pravdou však bolo, že Lucova prehnaná dobrota a nadľudská dokonalosť, sa mi časom zunovala. Vyprchalo i prvotné okúzlenie a z počiatku láskyplného vzťahu sa stal len akýsi zvyk. Zvyk, s ktorým som sa nedokázala rozlúčiť.

Boli noci, ktoré vypĺňali ťaživé myšlienky a otázky, ku ktorým som nenachádzala odpoveď. Milovala som ho vôbec? Nebol len rozmarom? Výplod túžby môjho srdca nebyť viac sama?

Teraz už viem, že odpovede na jednotlivé otázky som veľmi dobre poznala. Avšak, bála som sa toho, ako znejú a tak som ich nikdy nahlas nevyslovila. Uzamkla som ich hlboko vo svojom vnútri a privierala oči nad všetkými problémami v domnienke, že je to len akási fáza, vzťahová kríza, ktorá pominie.

Nebola. Bohužiaľ alebo by sa snáď patrilo napísať vďakabohu?

Náš vzťah trval bezmála päť rokov a nebyť toho, že ma Luca v deň nášho výročia požiadal o ruku, pravdepodobne, by som nikdy nenabrala odvahu a neodišla by som.

Áno, naozaj som takto dokonalému mužovi, ktorý predo mnou pokľakol a bol ochotný stráviť so mnou zvyšok svojho života, povedala nie. Ba čo viac. Bez ďalších slov nazvyš, bez akéhokoľvek vysvetlenia, či hlúpeho prepáč, som sa zbalila a utiekla z nášho apartmánu. To, ako to pokračovalo ďalej už veľmi dobre viete.