Kai•ros | J.B.

Epilogue

Dortmund, Germany, some years later

Pohľad mi skĺzol k nenápadnej matnej ceduľke, ktorá bola pripevnená na vstupnej bráne. Za tie roky som okolo nej prešla nespočetne veľakrát. Nápis, ktorý bol na nej vygravírovaný hrubým písmom, som dokázala odrecitovať z pamäte.

Brackel, tréningové centrum Borussie Dortmund.

O malú chvíľu neskôr, sa pred mojimi očami vynorila hlavná budova, za ktorej chrbtom sa skrývali tréningové ihriská.

Hodinky, obopínajúce moje zápästie, ma jasne upozorňovali nato, že ak si nepohnem, tak budem meškať, no i napriek tomu, som samej sebe dovolila sa na sekundu zastaviť a pri pohľade na toto známe miesto, si v myšlienkach zaspomínať.

Och, koľko krásnych spomienok. Tie ranné z môjho detstva, keď som tu pobehovala krížom krážom a spôsobovala vrásky na čele môjmu strýkovi. Tie z obdobia dospievania, kedy sme tu s Dianou trávili každú voľnú chvíľu, rozplývajúc sa nad fešnými futbalistami, ktorí sa s vášňou naháňali za futbalovou loptou. A v neposlednom rade, tie z dospelosti, kedy zábavu vystriedala práca.

Hoci fasáda budovy prešla v posledných rokoch výraznou rekonštrukciou, jej vnútro ostalo nedotknuté. Ladené v matnej čiernej, doplnené o výraznú žltú. Všetko bolo tak, ako v deň, kedy som sa rozhodla do Dortmundu natrvalo vrátiť.

Stála som na tom istom mieste ako teraz. Dívala sa na tú istú budovu, nevediac, čo všetko mi tento impulzívny návrat domov prinesie.

Ako mladá, pochabá a naivná, poháňaná impulzívnosťou a horúčkovitými rozhodnutiami, som utiekla do sveta s túžbou osamostatniť sa a nájsť ten kúsok šťastia, na ktorom moje srdce toľko liplo. Bola som presvedčená o tom, že na mňa toto šťastie čaká za hranicami mojej rodnej krajiny. Za hranicami môjho milovaného mesta.

Bohužiaľ, už nie som tou najmladšou, no vďaka bohu, už nie som ani tak pochabou a naivnou, akou zvyklo bývať moje mladšie ja. Dnes už viem, že šťastie neprichádza ako výsledok toho, že získame niečo, čo sme doposiaľ nemali, skôr ide o uvedomenie si a ocenenie toho, čo už dávno máme.

Ako mladá, som mala hlavu plnú ideálov a predstáv. Prezradím Vám tajomstvo, takú malú životnú múdrosť- šťastie nájdete vtedy, keď sa oprostíte od predstavy toho, akoby mal vyzerať Váš život.

„Paní Carlotta," ledva som vkročila do budovy a už ma vítal povedomý hlas, ktorý nepatril nikomu inému, ako dlhoročnému brackelskému vrátnikovi. Tomu starému, nevrlému pánovi, ktorý mi i teraz z času na čas naháňa svojim správaním hrôzu.

Pán Wagner, sedel na svojom typickom mieste a ostražito pozoroval dianie na vôkol seba.

„Áno, ja viem. Meškám." pripustila som skôr, než by ma starý, mrzutý pán stihol pokarhať.

Na jeho ponurej tvári sa razom zjavil ľahký úsmev: „Niektoré veci sa hold nikdy nezmenia. Ak hľadáte slečnu Fisherovú, pred malou chvíľou som ju zahliadol ako kráča smerom k detskému tréningovému ihrisku."

Vďačne som prikývla a bez slova nazvyš zamierila za svojou najlepšou kamarátkou.

Našla som ju stáť na okraji ihriska, v úzadí od ostatných rodičov, ktorí netrpezlivo vysedávali kde-tu na tribúne a čakali kým ich malé ratolesti vybehnú na trávnik. Na rozdiel od nich, Diana bola stále v práci. Naprieč rokmi, sa z mladej neskúsenej internistky, stala obávaná, životom ostrieľaná šéfka marketingového oddelenia BVB.

„No konečne!" zvolala potom, ako si povšimla mojej prichádzajúcej maličkosti.

„Viem," vydýchla som „ja viem. Môžeš si odpustiť tú prednášku, ktorú máš bezpochyby pečlivo pripravenú."