Kai•ros | J.B.

First of many

Od môjho stretu s pánom Brandtom uplynulo pár dní. Dní, ktoré vypĺňalo neustále presúvanie a prestavovanie nábytku, dekorovanie holých stien a poličiek, ako aj organizovanie jednotlivých miestností v mojom novom apartmáne. Po takto strávenom týždni, som mohla s čistým svedomím prehlásiť, že nenávidím sťahovanie. Najbližšie si dvakrát rozmyslím, či odniekiaľ opäť zdupkám alebo zatnem zuby a začnem svojim problémom čeliť tvárou v tvár. Jednak si tým ušetrím množstvo peňazí a jednak nebudem každú voľnú chvíľku tráviť vynášaním prázdnych kartónových škatúľ, ktoré sa množili doslova samé od seba naprieč celou chodbou.

Predpokladám, že Vás zaujíma, čo sa dialo potom, ako sme s Julianom na seba natrafili v prízemných priestoroch bytového komplexu. Pravdepodobne Vás asi sklamem, nuž až také veľkolepé to nebolo. Zamrmlal čosi, čo znelo ako ospravedlnenie, ale tým som si do dnešného dňa nie tak úplne istá, pripol svojho psa na vôdzku a tak rýchlo ako sa zjavil, tak rýchlo sa aj stratil za vstupnými dvermi. Hovorím, neudiala sa žiadna dráma! Koniec koncov, boli sme prakticky cudzincami. Cudzincami, ktorí mali zopár spoločných známych a prehodili spolu pár prázdnych slov.

A hoci sa v mojom dortmunskom živote nič zásadne dramatické neodohrávalo, život, ktorý som zanechala vo Švajčiarsku, drámou priam prekypoval.

Nedokázala by som spočítať, koľkokrát mi za uplynulý týždeň zazvonil mobilný telefón. Hovory. Správy. Upozornenia na sociálnych sieťach. Všetko ma to prenasledovalo. Ťahalo ma spätne ku všetkým horúčkovitým rozhodnutiam, ktoré som učinila. Vracalo ma to späť k Lucovi, do môjho starého, mojim mladším ja, vytúženého života.

Myslela som si, že to bude jednoduchšie. Zbaliť sa, zavrieť za sebou dvere a ukončiť tak jednu veľkú etapu. Veď to predsa znelo tak jednoducho!

Opak, bol však pravdou. A to i napriek tomu, že som si plne uvedomovala to, ako ma život vo Švajčiarsku vyčerpával. Rovnaká, nikdy sa nemeniaca rutina. Práca, ktorú striedala starostlivosť o domácnosť. Jednostranný vzťah, ktorý mal na míle ďaleko od romantickej rozprávky. To, čo sa stalo ku koncu, bolo len akousi pomyselnou čerešničkou, zdobiacou skrz na skrz prehnitý koláč. Možno Vám o tom raz poviem, keď budem mať chuť vypočuť si dávku prehnaného moralizovania a kecov o tom, aká som zbabelá a k tomu všetkému nevďačná mrcha. Dovtedy to nechám na Vašej fantázií a moralizovanie na mojom svedomí.

Boli to len fantómy minulosti. Aspoň tak, som ich sama pred sebou pomenovala. Všetko v snahe zachovať pokoj a nestratiť tak pevnú pôdu pod nohami, ktorú mi Dortmund ponúkal.

Po dvoch pohároch červeného vína a pár hlbokých nádychoch, som nazbierala dostatok odvahy nato, aby som zrušila svoje švajčiarske telefónne číslo a bankový účet. Boli to totiž posledné veci, okrem množstva spomienok, ktoré ma so Švajčiarskom ešte spájali.

Následne tak, mohla v mojom živote započať ďalšia kapitola- Nová Caro v starom Dortmunde.

Prvotným plánom bolo, aby si nová Caro, nesúca pracovný názov- lepšia verzia samej seba-, osvojila návyky, s ktorými tá pôvodná nechcela mať nikdy nič spoločné. V preklade to znamenalo asi nasledovne: žiadny alkohol a nezdravé jedlo, vyššia pracovná morálka, menej nerozvážnych a impulzívnych rozhodnutí, žiadny chlapi. Prakticky som sa snažila o nemožné. Tento plán, bol odsúdení na zlyhanie ešte skôr, ako som na ňom začala pracovať. Zlyhal v ten istý deň, v ktorý táto pochabá idea skrsla v mojej mysli. Stačilo, aby sa medzi dvermi objavila Diana s fľašou červeného a krabicou od syrovej pizze.

Vtedy som pochopila, že nato musím ísť inak. Nesnažiť sa vytvoriť novú Carlottu, ale prinavrátiť k životu tú, ktorou som bola pred odchodom do Švajčiarska.