Kai•ros | J.B.

A list of favorite players or five of who we would willingly crawl into bed with

Dianin byt bol situovaný v srdci Dortmundu. V jednej, z mnohých výškových budov, ponúkajúc tak nezameniteľný pohľad na mestskú scenériu. Stačilo, aby ste sa postavili na okraj strešnej terasy a rozprestrelo by sa pred Vami celé centrum, dávajúc Vám tak možnosť, stratiť sa v uponáhľaných životoch ostatných ľudí. Aspoň na okamih tak spomaliť, zastaviť sa a nemyslieť na vlastné problémy, či strasti.

Jednoznačne som jej ten výhľad závidela.

Zvyšok bytu nebol ničím výnimočný. Nebol ani malý, ani veľký. Bol presne taký, aby poslúžil jednej, maximálne dvom osobám. Čo Diane a obzvlášť jej chlpatému domácemu maznáčikovi, perzskému kocúrovi Perseusovi, vyhovovalo.

„Och, a spomínaš si na Emmu?" V Dianiných očiach sa diabolsky zaiskrilo.

„Emmu?" zamyslela som sa „Myslíš Emmu Müllerovú, tú, čo ti na strednej prebrala priateľa?"

Diana prikývla: „Náhodou som na ňu pred týždňom natrafila. Má na krku dve deti, dvojičky, a extrémne pribrala. Je snáď dvakrát taká, aká bývala na strednej. Ako ja s obľubou hovorievam, karma je zdarma!"

Áno, ako ste si mohli povšimnúť, ja a Diana, sme exemplárnym príkladom typických žien. Milujeme dobré jedlo, vychladený pohár červeného a k tomu tie najčerstvejšie klebety. O to viac nás teší, ak sa týkajú tých, ktorí nám nie sú dvakrát po chuti.

Jej trefná poznámka mi vydvihla kútiky pier do lenivého úsmevu: „Toto mi vo Švajčiarsku chýbalo."

Hoci sme ja a Diana, ako oheň a voda, každá iná a špecifická, môj život bez nej strádal. Bola Jing k môjmu Jang.

„Keď už hovoríš o Švajčiarsku, nechceš mi konečne prezradiť, čo stojí za tvojim nečakaným návratom?" vyzvedala.

Bolo len otázkou času, kým sa do nášho rozhovoru prinavráti i táto téma. Mohla som čakať, že sa nato Diana skôr alebo neskôr opäť opýta. Zvedavosť bola predsa len jej poprednou charakterovou črtou.

„To človek nemôže prísť ani domov bez toho, aby sa za tým čosi neskrývalo?"

„Caro," Diana zaúpela „poznám ťa, ako svoju vlastnú dlaň. Viem, že s obľubou robíš impulzívne rozhodnutia a dvakrát sa nad nimi nezamýšľaš, no ešte nikdy si sem len tak bezdôvodne nepricupitala."

Diana mala pravdu. Dortmund bol síce mojim domovom a ja som to tu nadovšetko milovala, no už od mala som cítila, že moje šťastie sa ukrýva kdesi inde vo svete.

„Zrazu bolo všetkého príliš veľa a mne ostalo smutno." zahmlievala som.

„Smutno?" začudovala sa Diana „A čo Luca? Prečo neprišiel s tebou?"

Porazenecky som si povzdychla: „Veci medzi mnou a Lucom sa skomplikovali. Dali sme si pauzu."

Neviem, či slovo pauza bolo dostatočne výstižným. Za normálnych okolností vzíde pauza, ako výsledok vzájomnej dohody, pričom sa snažíte zachrániť pozostatky Vášho vzťahu, prípadne ho obnoviť. My sme sa však na ničom nedohodli. Ja som sa zbalila a to, ako to pokračovalo ďalej už vlastne poznáte.

„Wow,"

„Nechcem sa o tom rozprávať." prerušila som ju „Dnes naozaj nie. Chcem si len užiť večer s mojou najlepšou priateľkou pri poháriku vína a starých, dobrých Gilmorkách."

Nechcela som jej povedať pravdu. Čeliť jej prehnanému moralizovaniu a prednáške o tom, že sa správam zbytočne zbĺklo a nerozvážne. Kvôli tomu som sa do Dortmundu rozhodne nevrátila.