Kai•ros | J.B.

Number thirty seven

Desať. Deväť. Osem.

Na časomiere zostávali posledné sekundy z nadstaveného času, šanca žeby Atléti strelili gól a dorovnali tak sériu bola stále privysoká.

Premkla ma bezmocnosť a náhly pocit strachu. Mal som ostať na ihrisku, bojovať ďalej! Tréner však rozhodol inak. Odohral som väčšinu zápasu a do svojich štatistík si pripísal ďalší gól. Pre niekoho možno uspokojivý výkon, no ja som chcel viac.

Sedem. Šesť. Päť.

Úspešne sme sa dostali na súperovu časť hracieho poľa. Môj pohľad zablúdil k Marcovi, ktorý ma v deväťdesiatej minúte zápasu vystriedal a na koho kopačkách bola práve lopta. Bol pripravený poslednýkrát vystreliť na súperovu bránu.

Štyri. Tri.

Žilami sa mi rozprúdil adrenalín. Pumpoval celým mojim telom, ktoré ponechal nepokojným.

Marcova strela, len tesne lízla brvno brány.

„Kurva!" zaúpel som.

Dva. Jedna.

Z píšťalky hlavného rozhodcu zaznel záverečný hvizd a moje oči automaticky vzhliadli k výsledkovej tabuly, na ktorej svietilo konečné skóre a na ktorú som neveriacky zízal. Svet na vôkol mňa sa na okamih zastavil.

„My sme to dokázali, chlapi! Sme v skurvenom semifinále Ligy majstrov!"

Bol to Jadonov euforický výkrik, ktorý ma prinavrátil k vedomiu. Ten a hlasité nadšenie, ktoré sa nieslo celým Westfalenom. Dupot. Piskot. Skandovanie. To všetko vypĺňalo moje uši.

Sledujúc rozradostené tváre mojich spoluhráčov, pery sa mi samovoľne roztiahli do úsmevu. Škeril som sa tak, ako už dlho nie. Od finále Ligy majstrov nás delil už len posledný krok. V danú sekundu sme nepoznali, kto bude naším semifinálovým protivníkom. Buď by sa ním stala Barcelona a tým pádom by sme v semifinále nastúpil proti Lewandovskemu, alebo by nás postretli Parížania a rozdali by sme si to s Mbappém. O všetkom sa malo rozhodnúť v najbližších hodinách. Tak či onak, uvedomovali sme si, že urobiť ten posledný krok, poraziť jedného z týchto velikánov, bude tým najťažším.

Kým Atléti odchádzali so zvesenými hlavami k tunelu vedúcemu do útrob štadióna, naše kroky smerovali k Južnej tribúne. Za našimi fanúšikmi, ktorí nás počas večera dobíjali energiou a hnali vpred smerom k postupovej bráne. A tak sa i v ten večer ozýval Westfalenom náš vďačný potlesk a ich nadšené výkriky.

Eufória z víťazstva sa nás držala hodnú chvíľu. Bola natoľko silná, že len málokto, by bol schopní z našich tvári vyčítať pozápasovú únavu.

„Skvelá práca, Jule!" na ceste do šatne sa pri mne pristavil tréner „Bolo len otázkou času, kým sa vrátiš na trávnik v plnej sile. Nepochyboval som o tebe." potľapkal ma po líci.

V úvode jarnej fázy ma zmohla choroba. Na prví pohľad, len obyčajná chrípka, ktorá ma nemala vyradiť z hry na viac ako na týždeň. Z týždňa sa však stali tri. Pre športovca takmer nepredstaviteľná doba. Ledva som prežíval a dokázal vykonávať činnosti bežného života. Myšlienka, žeby som zvládal rutinu profesionálneho futbalového hráča, bola pre mňa rázom pase. Pri návrate na brackelské tréningové trávniky, som vážil o šesť kíl menej a moja fyzička prakticky neexistovala. O to viac ma tešili trénerove slová. Boli potvrdením toho, že nešlo len o môj subjektívny pocit, ale že som naozaj bol opäť stopercentne v hre.

V šatni to doslova žilo! Kým sa Jadon, v roli kabínového dídžeja, staral o to, aby z reproduktorov znela jedna z našich obľúbených pesničiek za druhou, Schlotti dbal nato, aby každý jeden z nás dodržiaval pitný režim. Paradoxne, v rukách mi namiesto vychladenej čistej vody, pristála orosená fľaša s pivom. Čo iné, by ste asi tak očakávali od bandy nemeckých chlapov, ktorí práve vyhrali dôležitý futbalový zápas, pravda?