Kai•ros | J.B.

Together? Together.

Hovorí sa, že tie najmenej očakávané veci sú tým najväčším požehnaním, ktoré Vás môže postretnúť. Vstúpia Vám do života nečakane a zanechajú v ňom výraznú stopu.

Julian Brandt, bol pre mňa čímsi takýmto.

Neviem s istotou povedať, kedy sa tak stalo, kedy sa veci medzi mnou a ním začali meniť. Možno to bolo v to neskoré popoludnie v Dangaste, keď na vôkol nás zúrili rozbúrené morské vlny a ja som mala možnosť po prvýkrát spoznať toho Juliana, o ktorom mi každý rozprával. Milého. Priateľského. Na míle vzdialeného od toho arogantného futbalistu, na ktorého som denno-denne narážala na pôde Brackelu a ktorý ma svojim povestným úškrnom vytáčal do nepríčetnosti.

A možno to bolo v ten večer po skľučujúcej prehre s Bayernom na Westfalene, keď sa čosi medzi nami zlomilo a s vedomím, že viac nie je cesty späť, sme si spoločne dovolili prekročiť akúsi pomyselnú hranicu medzi láskou a nenávisťou.

Viem však, že čím viac sme bojovali, vytvárali a stavali medzi nás prekážky, tým viac sa prehlbovali moje city k nemu.

Pomaly som sa do neho zamilovávala, dúfajúc, že on aspoň z časti cítil ku mne to, čo som k nemu cítila ja.

Ten večer mal byť obyčajným. Taký istý, ako mnohé večeri pred ním. Ničím špeciálny, presne tak, ako som ho opisovala Julianovi, keď sa ma pýtal, aké mám plány. Vtedy som však netušila, aké neočakávané, romantické gesto, mi ten večer prinesie.

Sedela som na gauči, v rukách zvierala vankúš a s napätím sledovala vyvrcholenie seriálu, ktorý bežal v televízií. Tú časť som videla snáď miliónkrát a dialógy v nej by som dokázala odrecitovať ako naučenú básničku, no i napriek tomu som s malou dušičkou civela na obrazovku a naivne verila, že tentokrát romanca medzi Rory a Loganom dostane svoj šťastný koniec.

Tesne pred záverečnými titulkami sa mojim apartmánom rozozvučal zvonček. Zmetene som vzhliadla k hodinkám, ktoré ukazovali niečo málo po siedmej hodine večer. Nikoho som nečakala a rovnako tak mi na um neprichádzal nikto, kto by mohol túžiť po mojej pozornosti v podvečer v polovici pracovného týždňa.

Vypla som televízor a vykročila do chodby, ktorou sa niesol bzukot.

„Pane bože, veď už idem!" zaúpela som potom, čo zvonenie stále neprestávalo.

Ustálo až v okamihu, v ktorom sa moja dlaň dotkla kovovej kľučky a dvere sa pomaly otvorili.

Zrak mi rázom padol na chlpatú krémovú guču, ktorá poslušne sedela pred prahom môjho bytu a svojím psím kukučom sa vpíjala do mojich očí. V papuli zvierala dlhú, krvavočervenú ružu a namiesto obojku mala okolo krku uviazanú zo stuhy mašľu, na ktorej konci bol pripevnený malý lístoček papiera.

Tohto psa, by som spoznala kdekoľvek. I medzi tisíckou jej identických.

„Nala?" šokovane som sa prikrčila k štvornohému maznáčikovi rodiny Brandtovcov, ktorý nenútene začal vrtieť svojim chvostom „Čo tu robíš, miláčik?" prihovárala som sa jej.

Opatrne som jej z úst vytiahla ružu a privoňala si k nej. Jej vôňa ma nútila privrieť viečka, čo viac, na pery sa mi zakradol široký úsmev, ktorému som nedokázala zabrániť.

S nádejou, že kdesi zahliadnem postávať i Juliana, ktorý toto celé odniekiaľ pozoruje, som sa začala rozhliadať navôkol seba. Avšak márne.

„Kde je Julian, maličká?" šepla som Nale.

Dlaňou som prechádzala po jej huňatom kožuchu dovtedy, kým končeky mojich prstov nezavadili o saténovú stuhu. So zvedavosťou som roztvorila papierik na jej konci a očami skĺzala po neuhladenom písme, ktorým mi už neraz bol venovaný nejeden odkaz.