Kai•ros | J.B.

Beach, sea, cute dog and some random guy

Očakávaj neočakávané. Stará ľudová múdrosť, ktorú mi od mala s obľubou rozprával Aki a ktorou sa ma snažil pripraviť nato, že aj ten najmenej pravdepodobnejší scenár, sa ako naschvál môže stať skutočnosťou.

Svoju fantáziu som pokladala za nadštandardnú. Omnoho bujnejšiu v porovnaní s ostatnými ľuďmi. Predsa len, moja hlava vyprodukovala nejednu hlúpu predstavu, či fantazmagóriu a to bez požitia jedinej kvapky alkoholu, či iného podporného stimulantu. A tak som naivne dúfala v to, že ma v živote naozaj nič nezaskočí a že som pripravená na všetko neočakávané, čo si pre mňa pripraví.

Je vôbec potrebná zmienka o tom, aký veľký omyl to bol? A aby sa mi život vysmial o čosi viac, bol to práve Julian Brandt, ktorý mi túto moju mylnú domnienku vyvrátil.

Tvrdiť, žeby ma šokovala jeho prítomnosť v Brackeli, by bol nezmysel. Koniec koncov, bolo to i jeho pracovisko a ja som si odstupom času nejak-tak zvykla nato, že kamkoľvek by som zablúdila, všade by hrozilo riziko stretu s jeho provokačným úškrnom.

To, čo ma však šokovalo, bola jeho prítomnosť v tréningovom centre v čase, kedy mali hráči BVB svoj zaslúžený deň voľna, ktorý im udelil tréner, po zvládnutom zápase proti Hoffenheimu v druhom kole nemeckého pohára.

Opieral sa o kapotu svojho auta a vyzeral, akoby na niekoho bedlivo vyčkával. V prvotnom okamihu, mi ani len na um nevzišlo, že práve ja, by som mohla byť tou, na ktorú čakal.

„Čo tu robí?" šepla som Diane, ktorá kráčala po mojom boku.

Nie len hráči mali nárok na oddych. Odmenu, v podobe skrátenej pracovnej doby, dostali i zamestnanci. A tak bolo tesne pred obedom, keď sme spoločne s Dianou opúšťali Brackel.

Odpoveď na moju otázku však neprichádzala. Namiesto nej, sa Dianine pery zvlnili do potmehúdskeho úškrnu, ktorý sa každým ďalším krokom, približujúcim nás k Julianovi, zväčšoval.

„Poďakuješ mi neskôr. Teraz si uži rande s pánom futbalistom a pokús sa o to, mu neodtrhnúť hlavu. V zápase proti Bayernu ho ešte budeme potrebovať." bolo napokon všetko, čo mi povedala.

„Čo?" pohľad, ktorým som do onoho momentu visela na Julianovi, sa v zmätku premiestnil na Dianu „O čom to rozprávaš? Aké rande a prečo ti mám ďakovať?"

Bolo to oficiálne! Moja najlepšia priateľka, malá blonďavá mrcha, ktorá bola neodmysliteľnou súčasťou môjho života, sa spolčila proti mne.

V nemom úžase som sledovala, ako si ladnou chôdzou odkráčala k svojmu autu a do pár minút sa stratila na ceste, vedúcej do centra Dortmundu.

„Brandt," pochybovačne som sa otočila k Julianovi „čo do pekla má toto celé znamenať?"

„Toto, Carlotta, je začiatok mojej cesty, vedúcej na vrchol tvojho zoznamu. Dohoda znela jasne. Jeden gól a všetko bude v mojej réžií, alebo snáď nie?"

Ten hlúpy, arogantný úškrn bol späť. Lenivo sa tiahol naprieč celou jeho tvárou a ako vždy ma vytáčal do nepríčetnosti.

Vnútorne som bojovala s neskonalou túžbou vysmiať sa mu priamo do tváre. Čo viac, túžila som sa otočiť na opätku a čo najrýchlejšie utiecť pred touto hlúpou dohodou, ktorú sme spolu uzatvorili. Nemohla som. Dohoda je dohoda a Carlotta Watzke svoje slovo vždy plní.

A tak mi neostávalo nič iné, ako nad jeho prihlúplym úškrnom prevrátiť očami a rezignovane nasadnúť do jeho auta.

„Nala!" nadšene som zvýskla potom, ako som v spätnom zrkadle spozorovala krémovú guču chlpov, ktorá si spokojne podriemkavala na zadných sedačkách Julianovho auta. Môj piskľavý, miestami priam detský výkrik, ju vyrušil. Vyskočila na všetky štyri a svoju hlavu strčila medzi predné sedačky. Svojim vlhkým ňufákom narážala do mojej dlane. Dožadovala sa tak pozornosti, ktorú som jej ja ochotne dávala: „Aj ja ťa opäť rada vidím, maličká." rukou som prechádzala po jej hladkej srsti.