Kai•ros | J.B.

Self-respect and pride

Zimná prestávka- pomaly ubiehajúce, dlhé týždne, ktoré sa mnohokrát tiahli ako lepkavá, rozžuvaná žuvačka, ktorú ktosi vyfľusol na chodník a ktorá sa pri vašom neskonalom šťastí prilepila práve Vám na podrážku od vášho najobľúbenejšieho páru tenisiek.

Nenávidela som ju!

Nielenže vonku panovala tuhá zima a krátke dni boli striedané dlhými, chladnými večermi a namiesto jednej vrstvy oblečenia som ich na sebe musela mať minimálne päť, aby som si udržala aspoň akú takú telesnú teplotu a neumrzla, no ako bonus k tomu všetkému na programe nebol žiadny futbal. Pardon, moja chyba! Na každom športovom kanály sa točili stále dokola sa opakujúce reprízy, ktoré človek za tie roky poznal temer z pamäte.

Signal Iduna Park, rovnako ako brackelské tréningové ihriská zívali prázdnotou. Zväčša dokonalo upravené trávnaté plochy, po ktorých sa preháňali hráči, majúci loptu na svojich kopačkách, zdobil jemný poprašok snehu.

Tých pár dní na prelome starého a nového roku som trávila s Dianou a jej chlpatým mačacím miláčikom Perseusom doma v Dortmunde. Len my dve, izolované od vonkajšieho sveta a od sviatkov, ktoré sme z duše nenávideli. Fľaša červeného polosladkého vína, bola našim verným spoločníkom. Diana ním utápala svoj žiaľ z nevydareného rande a ja som zas na dne vínového pohára hľadala čo si, čo by utlmilo chaos, ktorý sa rozpútal v mojom vnútri. A tak sa naša dovolenka niesla v znamení striedania niekoľkých fáz- fáza popierania citov, fáza nenávisti k chlapom a fáza sebaľútosti topiacej sa v kvapke červeného.

Tohto sezónna zimná prestávka, bola totižto v čomsi iná. Nebol to len futbal, za ktorým by plakalo moje srdce, bol to i Julian, kto mi chýbal. Áno, ten arogantný blonďavý futbalista mi k srdcu prirástol o čosi viac, akoby som si chcela, či mohla dovtedy priznať.

Kým mňa sužovala tuhá dortmundská zima, Juliana láskali paprsky kalifornského slnka.

Potreboval vypadnúť, odísť z krajiny, v ktorej ho každý poznal, ako profesionálneho hráča futbalového klubu nemeckej Bundesligy, ktorý za posledné zápasy predvádzal bohužiaľ jedno fiasko za druhým. Túžil mať aspoň na okamih možnosť nasadiť si na tvár masku anonymity a splynúť s davom. Odpútať sa nielen od futbalu a od všetkého, čo s ním neodmysliteľne súviselo, ale i od svojej každodennej rutiny. Štáty sa tak javili ako perfektná destinácia.

Bolo to len pár dní. Pár desiatok hodín. Byť bez neho malo byť jednoduché.

Donedávna som nedokázala zniesť jeho blízkosť. Nedokázala som tolerovať predstavu nás dvoch v jednej miestnosti a vonkoncom nie v tesnej blízkosti. Práve preto som verila v to, že zvládnuť týchto pár dní nebude nijak zvlášť veľkým problémom.

Z počiatku ani nebolo. Naopak, naše odlúčenie som vnímala ako akúsi príležitosť. Možnosť rozpustiť ten nadýchaný, cukrový opar zamilovanosti, v ktorom som bola beznádejne lapená.

Verila som, že čas strávený od seba, mi pomôže vytriezvieť. Verila som, že opäť získam nadhľad, ktorý som po Julianovom boku strácala. Verila som, že opäť uvidím veci skutočnými očami. Také, aké sú. Verila som, že racionalita opäť raz zvíťazí nad pobláznenými ženskými hormónmi. Bola som predsa dospelá a tak som sa nemohla správať ako moja tínedžerská verzia. Tá verzia Carlotty Watzke, ktorej nejeden chlap pobláznil hlavu a lusknutím prstov sa stal stredobodom jej vesmíru.

Tri. Dva. Jeden. Môžeme sa spoločne vysmiať mojej naivite.

Byť bez neho nebolo jednoduché.

Zavládlo medzi nami rádiové ticho, ktoré z časti živil časový posun, ktorý nás oddeľoval.