Kai•ros | J.B.

Number nineteen

Ak by ste mi na začiatku októbra povedali, že raz vstúpim na pôdu Signal Iduna Parku oblečená v inom drese, ako v drese Marca Reusa, s najväčšou pravdepodobnosťou, by som Vás označila za blázna a odporučila Vám vyhľadať odbornú pomoc. Čo viac, z chuti by som sa Vám vysmiala a toto Vaše tvrdenie označila za nezmysel.

Žlto-čierny dres, na ktorom sa pýšilo číslo jedenásť a k nemu prislúchajúce priezvisko nie len môjho ale predovšetkým dortmundského klubového miláčika, bol mojou neodmysliteľnou súčasťou každý jeden domáci zápas.

Kalendárny rok sa však pomalými krokmi blížil k svojmu zdarnému koncu, pred zimnou prestávkou v Bundeslige nám ostával už len posledný zápas proti Mainzu a môj chrbát zrazu zdobilo výnimočne namiesto čísla jedenásť, číslo devätnásť. Toľko k tomu, ako sa Vám občas sám život dokáže vysmiať.

Dres, ktorý som s hrdosťou nosila množstvo sezón a prostredníctvom ktorého som vyjadrovala svoju podporu mojej tajnej tínedžerskej láske, som zamenila za dres, patriaci Julianovi Brandtovi, arogantnému sebe strednému futbalistovi.

Siahla som po ňom automaticky. Bez zbytočného premýšľania. I napriek tomu, že som si bola vedomá tých zmätených reakcií, ktoré tento môj počin bez pochyby vyvolá u ostatných.

Bolo to malé, bezvýznamné gesto z mojej strany, ktorým som chcela Julianovi vyjadriť svoju podporu. Bolo to minimum, ktoré som pre neho mohla urobiť po všetkej tej kritike, ktorú si za posledné týždne vypočul a o ktorej vyhlasoval, že ho netrápi.

Na Westfalen som dorazila v spoločnosti môjho strýka. Bola som ako jeho nenápadný tieň, ktorý sa v tichosti zakrádal za jeho chrbtom a pozorne počúval diskusiu medzi ním a športovým riaditeľom Kehlom. Nič iné mi ani neostávalo. Diana, moja milovaná najlepšia priateľka, ma totižto vymenila za akéhosi chlapa. Zoznámili sa spolu na internetovej zoznamke, na ktorej si za pár týždňov stihli vymeniť množstvo dlhých veľavravných správ. A tak namiesto toho, aby spoločne so mnou vysedávala v priestoroch vyhradených pre rodinu a priateľov klubu, sa so svojim novým objavom predierala skrz postupne sa zapĺňajúcu Južnú tribúnu. Nič nie je romantickejšie, ako prvé rande na futbalovom štadióne. Dúfam, že nemusím klásť dôraz na iróniu v mojom hlase.

Keď nad tým tak premýšľam, mala by som byť tomu chlapovi vo výsledku povďačná. Odbremenil ma od Dianinej reakcie, ktorú si dokážem živo predstaviť. Doprevádzalo by ju množstvo otázok a kvantum prihlúplych poznámok, nad ktorými by som bez pochýb gúľala očami.

Kto vie, možno pán záhadný bude pre Dianu konečne tým pravým a ona tak aspoň pre raz prestane pchať svoj nos do môjho milostného života a začne sa zaujímať o ten svoj.

A hoci som sa úspešne vyhla Dianinej reakcie na Julianov dres, reakcia ostatných ma neminula. Podpichovačné poznámky, zvláštne pohľady a posmešné úškrny ma sprevádzali naprieč celým Westfalenom. Dokonca i Mats, do ktorého som pred zápasom narazila si ma do sýtosti vychutnal. Nehovoriac o tom, že mi vyzradil pár zaujímavostí.

„Takže je konečne dobojované?" s úškrnom si ma premeral od hlavy po päty „Julian zvrhol z trónu Marca a stáva sa tvojim novým srdcovým kráľom, alebo? Tušil som, že bude len otázkou času kým sa tak stane."

„Je to len hlúpy dres, Mats." povzdychla som si. Bolo mi jasné, že obdobných viet akou bola i táto budem musieť povedať ešte neúrekom. „Nikto, nikoho nezosadil z trónu."

„Si si tým stopercentne istá?"

Prikývla som.

„Naozaj som si myslel, že sme sa za tie roky stali skvelými priateľmi, Carlotta." melodramaticky vydýchol „Mohla si mi povedať o tebe a Julianovi skôr. Aspoň by som neprehral našu tímovú stávku."