Kai•ros | J.B.

Sounds like a deal to me

Cítila som sa ako v hlúpej scéne, vytrhnutej z podpriemerného, prvoplánového hollywoodskeho slaďáku, v ktorej naproti sebe mlčky stoja dvaja čerstvo zamilovaní a čakajú nato, kto z nich sa odváži urobiť prví krok.

V skutočnosti však nešlo o žiadny hollywoodsky románik, ale o môj občasne, prehnane melodramatický život. Och, a ak by to doposiaľ nebolo nikomu z Vás dostatočne jasné, ja a Julian Brandt sme rozhodne nepôsobili ako čerstvo zamilovaný pár. Viac ako to, sme našim správaním pripomínali mačku a myš, ktoré spolu neprestajne vedú nezmyselné vojny.

No i napriek tomu stál na prahu mojich dverí a za sprievodu neprestajného klopania sa snažil dostať dnu. A ja som ho bez zbytočných slov, či akýchkoľvek otázok pustila. Nepýtajte sa ma prečo. Netuším.

„Ja," ruka, ktorú skrýval vo vrecku voľnej mikiny, mu zaletela na zátylok „chcel som sa len presvedčiť o tom, či si naozaj všetko zvládla a," na okamih zaváhal „či si v poriadku."

I napriek prítmiu, ktoré pohlcovalo môj apartmán, som si povšimla ľahkého rumenca, ktorý sfarboval jeho tvár do červena. Bol to však iný odtieň červenej, než na aký som pri ňom bola zvyknutá. Nebol to odlesk červenej, ktorá sa objavuje vždy v zápale hnevu, či jeho vášne pre futbal. Nebol taký sýty. Naopak, bol jemný, skoro sa strácajúci.

Žeby sa Julian Brandt hanbil priznať dôvod ukrývajúci sa za jeho nečakanou návštevou?

Pery sa mi samovoľne skrútili do úsmevu: „Povedala som ti predsa, že to zvládnem, alebo nie?"

I cez jeho záujem, som nedokázala dať zbohom forme komunikácie, ktorá sa mi pri ňom vždy tesnala na jazyk. Ironická, občas úsečná. Rozhodne útočná a nikdy nie milá.

Julianovo nesmelé prikývnutie a celková posturika však zabrnkala na citlivú nôtu môjho svedomia, ktoré ako temer nikdy, tak ani teraz nezaváhalo a dalo o sebe patrične vedieť.

„Prestaň byť taká nevychovaná mrcha, Carlotta! Prišiel len preto, aby sa na vlastné oči presvedčil, že si v poriadku. A ty namiesto toho, aby si poďakovala za prejavený záujem a starostlivosť, hráš netýkavku." káralo ma.

Občas som si prišla, akoby som mala rozpoltenú osobnosť. Jednu, ktorá má neprimerané nároky a vysoké morálne štandardy, pričom sa vždy snaží robiť všetko korektne a správne a tú druhú, ktorá ma podrezaný jazyk a robí nerozvážne, impulzívne rozhodnutia. Môžete hádať, ktorá z týchto dvoch sa dostáva k slovu častejšie.

„Dáš si niečo?" spýtala som sa „Džús, kolu alebo," menovala som jeden nápoj za druhým.

„Voda bude fajn." zastavil ma skôr, akoby som bola schopná vymenovať celý nápojový lístok, ktorým disponovala moja chladnička.

S miernym prikývnutím som sa odobrala smerom do kuchyne, nechávajúc Juliana stáť v strede mojej obývačky samého.

A kým Julianovi stačila obyčajná voda, ja som rozhodne musela po dnešnom dni, respektíve po celom týždni, siahnuť po niečom omnoho výživnejšom. Do obývačky som sa tak vracala s pohárom čistej vody pre Juliana a s pohárom červeného vína pre mňa.

Našla som ho na gauči ako sa rozhliada navôkol seba. Sedel na tom istom mieste, ako pár hodín dozadu Luca, s tým rozdielom, že kým z Lucových očí sršala nechuť a odpor, z tých Julianových pramenil záujem.

„Ťažký večer?" pohľadom zablúdil na vínový pohár, ktorý som zvierala v rukách.

„Hej," vydýchla som „dalo by sa to nazvať aj tak."

„Tak snáď ste si to s tvojim snúbencom všetko vysvetlili. Nechcem byť predmetom nezhôd. Obzvlášť, keď k ním nie je žiadny dôvod. Stačilo povedať, že si šťastne zadaná a máš snúbenca. Odpustil by som si všetky tie hlúpe rečičky."