Kai•ros | J.B.

Old love never dies

Keď mi moja prvá, taká tá ozajstná láska a nie len akési prchavé poblúznenie mysle, zlomilo srdce, sľúbila som sama sebe, že sa viac nikdy nebudem trápiť kvôli mužovi.

Niektoré ženy, napríklad ako Diana, majú tendenciu utápať svoje boliestky na dne vínovej fľaše, či hľadať útechu v náručí iného muža.

Nepopieram, ja sama občas zvyknem hľadať šťastie na spodku čokoládovej bomboniéry alebo na dne pohára s vínom. Viac ako to, však u mňa prevláda tendencia utekať.

Rýchlo a ďaleko. Od všetkého a od všetkých. V domnienke, že tým sa daný problém vyrieši. Túto toxicitu by som pravdepodobne prisúdila mojej impulzívnosti a prchkosti. Hold, než aby som sa zastavila a premyslela to, radšej bezhlavo konám.

Viete ako som sa odsťahovala do Švajčiarska s túžbou nájsť tam ten kúsok strateného šťastia? Na začiatku tohto rozhodnutia stál muž. Moja prvá láska, ktorej som dovolila, ublížiť mi.

Je vôbec nutné pýtať sa čo, alebo lepšie povedané kto, stál za mojim rozhodnutím vrátiť sa späť domov? Samozrejme, že to bol len ďalší chlap a ďalší spackaný vzťah, z ktorého som zutekala. Príbeh s názvom Luca Landenberger už predsa veľmi dobre poznáte.

Poviem Vám, večne utekať je vyčerpávajúce. Nielenže Vás to stojí všetky sily, stojí Vás to i čas. Tú drahocennú, fyzikálnu veličinu, ktorú Vám už nikdy nikto nevráti.

Existuje jedna omnoho drahocennejšia vec ako náš čas a to je to, komu tento čas venujeme, to s kým ho strávime. S každým útekom som neutekala len od zdroju mojich problémov a trápenia, utekala som i od všetkých ostatných. Od mojej rodiny, mojich priateľov. Od známostí, ktoré som naprieč rokmi nadobudla.

Po mojom opätovnom návrate do Dortmundu, som chcela zo samej seba urobiť novú, lepšiu verziu. Carlottu, ktorá sa začne konečne správať priamo úmerne svojmu veku. Carlottu, ktorá začne priorizovať svoju prácu. A predovšetkým Carlottu, ktorá obmedzí svoje úlety s mužmi na úplné minimum.

Ako to však už býva, niekto tam hore sa mi s chuťou vysmial priamo do tváre a do cesty mi postavil Juliana. Arogantného, blonďavého futbalistu, ktorý rázom pochoval všetku moju snahu o lepšie ja a ktorý ako bonus k tomu všetkému, obrátil celý môj život hore nohami.

Stal sa mojim hlúpym jesenným flirtom. Románikom, ktorého pevné základy boli tvorené napätím, vypĺňajúcim každý priestor, v ktorom sme sa ocitli a kvalitným sexom, ktorý mu dodával to správne korenie.

Možno i preto, že to, čo bolo medzi mnou a ním, nech už to bolo čokoľvek, nikdy nedostalo nálepku „vzťah", som nepociťovala túžbu utiecť.

Pociťovala som vďaka nemu a vďaka strate nášho kontaktu mnohé. Cítila som úzkosť. Cítila som bolesť. No myslím, že viac ako bolesť prameniaca zo zlomeného srdca, to bola bolesť, ktorá prúdila z môjho oškretého ega. A tak som sa aspoň pre raz v mojom živote rozhodla viac neutekať. Ostala som stáť na jednom mieste. V Dortmunde. V Brackeli. Na Westfalene. Na všetkých tých miestach, kde sa naše spoločné cesty preťali predtým už mnohokrát.

Zo začiatku to bolo ťažké. Vídať ho na každom kroku a tváriť sa, že sa medzi nami nikdy nič nestalo. Nuž, bolo to súčasťou našej dohody. Súčasťou jedného z našich nepísaných pravidiel- nech to medzi nami skončí akokoľvek, neovplyvní to našu budúcnosť. Julian musel cez to všetko v mojich očiach vystupovať len ako ten sebe stredný futbalista a ja v tých jeho len ako neter výkonného riaditeľa Borussie Dortmund. Snáď sa nemusíme baviť o tom, aké naivné bolo si myslieť, že náš románik nebude mať žiadne dôsledky.