Kai•ros | J.B.

With anyone but you

Vedela som, že sa čosi zmenilo. Cítila som to. Akoby som prekročila pomyselnú líniu, ktorá delila môj život na predtým a na potom. Pred večerom na Westfalene a po ňom.

V odraze zrkadla som to však bola stále ja. Rovnaký účes, rovnaká tvár. Rovnaké krivky, rovnako útly pás. Rovnaká Carlotta Watzke. Impulzívna, uštipačná a ironická. Slovami Juliana Brandta, nepríjemná, neprístupná, upätá.

„No tak skurvene nádherná."

Na svojej pokožke som neprestajne cítila jeho dotyky. Rozpálený dych, štekliaci záhyb môjho krku a jeho pery, ktoré ho obsypávali majetníckymi bozkami.

Prenasledoval ma na každom mojom kroku. Kamkoľvek som sa v Brackeli zatúlala, bol tam. Neraz som na konci každej chodby kútikom oka zazrela jeho blond vlasy, či počula jeho výrazný hlas. Bol takmer na dosah, no i napriek tomu sa od toho večera na Westfalene naše cesty neprekrížili ani raz.

A hoci to bolo presne to, čo som chcela a o čo som ho nepriamo žiadala, malá časť zo mňa túžila potom, aby jej Julian venoval trochu pozornosti. Tá malá časť, ktorá sa obávala toho, že stratil záujem. Záujem nie len o to, prebojovať sa na vrchol môjho pochabého zoznamu obľúbencov, ale i záujem o to, tráviť so mnou svoj čas. Robiť si napriek, viesť tie nezmyselné žabomyšie vojny. Jednoducho všetko to, čo v našom vzťahu vyvolávalo napätie a to, čo nám obom imponovalo.

„Si v poriadku, Caro?" zo spleti vlastných myšlienok ma prerušil Dianin ustaraný hlas „Si až nezvyčajne mĺkva."

Pohľadom, ktorý som doposiaľ upierala na temer prázdny trávnik Signal Iduna Parku, som vzhliadla do Dianinej tváre.

Svet na vôkol mňa začal naberať na svojich reálnych kontúrach. Dostával farby v podobe žlto-čiernych vlajok vejúcich vo vetre, či hlasných pokrikov, ktoré sa ozývali z pomaly sa zapĺňajúcich tribún. Každou chvíľou malo odštartovať štvrté kolo Ligy majstrov a to skupinovým zápasom medzi Borussiou Dortmund a Newcastle United FC, ktorý sa mal odohrať pod umelým osvetlením na domácej pôde BVB.

„Som len nervózna." mávla som rukou „Vieš, aký veľmi dôležitý je dnešný zápas pre naše ďalšie zotrvanie v súťaži."

Neklamala som, no zároveň som ani nehovorila tak úplne pravdu. Dnešný zápas bol bezpochyby dôležitý a jeho výhra by nám značne uľahčila prechod do ďalšej fázy Ligy majstrov, no nebol príčinou mojej mĺkvosti a tápania vo vlastných myšlienkach. Tou príčinou bol Julian. Číslo devätnásť na dortmundskej listine hráčov, ktoré na rozdiel od posledného stretnutia medzi BVB a The Magpies, dostalo príležitosť zasiahnuť do hry od jej samotného začiatku.

O tom však Diana nemala potuchy. Nevedela o ničom, čo sa medzi mnou a tým arogantným blonďavým futbalistom odohralo a ja som to nemala v pláne meniť. Ani teraz a ani nikdy v budúcnosti.

Pretože to, čo sa medzi nami stalo, bez ohľadu nato, aké stopy to vo mne zanechalo, bolo len jednorazovou záležitosťou. Záležitosťou, ktorá sa pre dobro nás oboch viac nemohla opakovať.

„Kde sa vytratil všetok tvoj optimizmus? Z nás dvoch si predsa vždy bola ty tá, ktorá verila vo výhru a iný scenár si si nikdy ani len nepripúšťala."

„Môj optimizmus pochoval zápas proti Bayernu." mykla som ramenami.

„Počúvaj ma sem, ženská!" Diana sprudka vstala zo svojho miesta a postavila sa rovno mne do výhľadu „Niektorých z tých chlapov tam dole, poznáme lepšie, ako ktokoľvek iný, kto dnes sedí v hľadisku. Urobia všetko, čo bude v ich silách a omnoho viac, len preto, aby si z dnešného zápasu ukoristili plný počet bodov. Zvládnu to a my dve si tento zápas užijeme, ako každý iný."