Kai•ros | J.B.

Rules

Magická polnoc. Čas, kedy každé ranné vtáča spí hlbokým spánkom a každá nočná sova tancuje tmavou nocou.

Tancovala som i ja s Julianom. Jeden, lapený v objatí toho druhého. Bozkávajúc sa naprieč celým jeho apartmánom. Dlhou chodbou, skrz otvorený obývací priestor, končiac na pohodlnom gauči. Všetko bez toho, aby sa naše pery od seba oddelili čo len na milimeter.

Spoznávali sme sa. Inak, ako slovne. Cez dotyky našich pier, či končeky našich prstov. Ja som naslúchala jemu a on mne. Vnímali sme reč našich tiel. Učili sme sa a spoznávali spôsob, akým spolu naše telá komunikovali. Bez irónie. Bez ostrosti. Jazykom, ktorý bol pre nás oboch cudzí a atypický, no i napriek tomu v ňom naše telá vynikali, akoby im bol prirodzený.

„Nemali by sme," vydýchla som pomedzi bozky.

„Nemali," Julianov dych ma pošteklil na perách.

„Nevyspím sa s tebou, Brandt." každé druhé slovo, ktoré som v návale chtíču dokázala sformulovať, Julian prerušil hladovým bozkom.

„Nevyspíš," jeho pery sa v záhybe môjho krku roztiahli do hravého úškrnu. Jemne ho svojimi perami hladil. Prechádzal po ňom. Cez kľúčnu kosť, naprieč jemnou pokožkou, končiac pri ušnou lalôčiku. Akoby presne vedel, kde sa skrýva moje citlivé miesto.

„Myslím to vážne, Brandt." zaúpela som. Môj stabilný dych sa rázom zmenil na dychtivý. Stačilo, aby sa Julian zľahka zahryzol do tenulinkej pokožky môjho krku.

„Myslíš," stále nenamietal.

Bola to hra, ktorú by sme dokázali hrať až do brzkého rána. Ja by som čosi povedala a on by sa to nepokúsil znegovať. Jednoduchá taktika, ktorou chcel dosiahnuť to svoje.

„V ten večer na Westfalene," vydýchla som „bola to len jednorazová záležitosť."

Roztvorila som viečka, ktoré boli do toho okamihu slasťou privreté a zadívala som sa do Julianových očí. Po únave, ktorá v nich donedávna blčala už viac nebolo stopy. Vystriedala ju chlapčenská iskra, ktorá sa pohrávala s jeho bledými dúhovkami.

„To bezpochyby bola,"

Úškrn na jeho perách sa mnohonásobne zväčšil. Akoby sa mi ním chcel vysmiať. Mne a mojim naivným slovám, o ktorých som sa ho snažila presvedčiť.

„Julian," tvárou som sa zaborila do jeho ramena a nespokojne som zafňukala: „vôbec to nezjednodušuješ. Práve naopak, robíš z toho peklo. Ako vždy."

Poslednými slovami som rozvibrovala jeho hrudník. Smial sa. S chuti a naplno, čím rozosmial i mňa.

„A ty," jeho dlane skĺzli na moje kríže, ktoré zľahka pohladil „mi opäť raz kazíš zábavu, Carlotta."

„V tom prípade myslím, že sme si kvit."

V tú noc sme sa spolu naozaj nevyspali. Ani jeden sme si netrúfli nato, znovu prekročiť tú pomaly blednúcu hranicu, ktorú sme medzi sebou vymedzili. Kradmé bozky a vášnivé dotyky, boli tak tým jediným, čím sme sa snažili utlmiť neutíchajúcu túžbu pulzujúcu našimi žilami.

A hoci moja tvrdohlavosť a sebazaprenie aspoň pre raz zvíťazili nad alkoholom posilnenou impulzivitou, predsa len som u Juliana strávila noc. Zaspala som v jeho apartmáne. Na jeho gauči. V jeho objatí. Ukolísaná teplom, ktoré z neho sálalo a jeho prirodzenou vôňou, ktorej som sa nedokázala nabažiť. Posledné, čo mi utkvelo v pamäti, boli jeho pery, ako mi vtisli jemný bozk do vlasov.

Bol to už nejaký ten piatok, čoby som sa prebudila vedľa niekoho, či niečoho iného, než len vedľa hromady vankúšov, ktoré zdobili moju posteľ.