Kai•ros | J.B.

To hell with rule number four

S hlbokým výdychom som privrel viečka. Vizualizoval som si hru. Každú hernú stratégiu, ktorú som mohol rozohrať a dianie, ktoré by so sebou teoreticky mohla priniesť. Hoci mi ich mysľou preblyslo hneď niekoľko, na stopkách mohla ledva uplynúť milisekunda.

S ďalším nádychom som sprudka roztvoril oči. Zrazu bola moja myseľ jasná. Prázdna a čistá. Jediné, čo som pred sebou videl a vnímal bola brána týčiaca sa naproti mne.

A tak som bezmyšlienkovito vystrelil.

Prudká strela preletela ponad plecia nie len mojich spoluhráčov ale i súperov, ktorí vytvárali defenzívnu stenu pred svojim brankárom.

Už beztak pomaly ubiehajúci čas sa spomalil o čosi viac.

So zatajeným dychom som sledoval trajektóriu letiacej lopty. Pre niekoho stotiny sekundy, pre mňa celá večnosť.

Batz, brankár Mainzu, bol bezpochyby odhodlaný moju strelu eliminovať a udržať si tak čisté konto v počte inkasovaných gólov. Bola to jeho práca. Rozhodol sa pre klasický brankársky zákrok. S výskokom sa natiahol po lopte. Tá, však len s ľahkosťou okúsila končeky jeho rukavíc a zapadla do ľavého, horného rohu brány.

S hlasným výskotom Westfalenu, prišlo slastné uvedomenie. Viedli sme nad Mainzom 1:0. A všetko len vďaka mne.

Pocit, ktorý ma pohltil bol ako vykúpenie. Vykúpenie z vlastnej mizérie. Z frustrácie, ktorá ma požierala z vnútra a ktorá bola celé týždne živená kritickými rečami okolia.

Boli to len slová. Povrchné a plytké slová, ktoré vychádzali z úst ľudí, ktorých tváre som ani len nepoznal. Boli mi prakticky cudzími, no ja som im i napriek tomu dovolil zanechať na mne svoje stopy. Stopy, ktoré boli hlbšie a silnejšie, ako tie, ktoré vo mne zanechávali všetci tí, ktorým na mne záležalo a ktorí sa každým dňom snažili chrániť nie len moje mentálne zdravie ale i mienku, ktorú som o sebe, ako o profesionálnom futbalistovi mal. Tento gól preto patril im. Tomuto klubu a všetkým jeho podporovateľom. Mojej rodine a priateľom. Carlotte.

So vztýčeným ukazovákom som prebehol polovicou ihriska. Bolo to varovné gesto pre všetkých tých, ktorí ma podceňovali a nadobro odpísali- nikdy sa nezahrávajte s Julianom Brandtom, môže sa Vám to vypomstiť.

Zastavil som sa pred jednou z tribún. Ohlušujúci rev, ktorý ku mne doliehal zo všetkých strán, mi opäť prinavrátil do tváre úsmev. Garantujem Vám, že vo svete niet miesta, ako Westfalen štadión. Z energie, ktorá ním prúdila som dokázal žiť a čerpať ešte dlhé hodiny potom, ako sa skončil každý jeden domáci zápas. Bez ohľadu nato, či sme ho zvládli vyhrať alebo sme čelili drvivej porážke. Westfalen vždy pôsobil euforicky, návykovo. Človeku poľahky dokázal navodiť len ťažko slovami opísateľný stav. Akoby bol tou najviac zakázanou drogou na celom svete.

Očami som blúdil po dave zahalenom v žlto- čiernych odtieňoch. Vedel som, že niekde tam sedia moji mladší bratia spoločne s našimi priateľmi z detstva.

A nie len oni. Sedela tam i ona.

Snažil som sa ju nájsť. Túžil som potom, aby sa môj pohľad aspoň na okamih v tom húfe ľudí zomkol s tým jej, spôsobom akým som to dokázal len s ňou. Intenzívne. Magneticky.

V tej vlne našich klubových farieb som ju však nezahliadol.

A možno som ju ja v tom mori nedokázal nájsť, no bol som bytostne presvedčený o tom, že jej oči pozorne sledovali každý môj krok.

Rukou som si párkrát pobúchal po embléme nášho tímu. V mieste, kde bilo moje srdce.

Raz, pre klub, ktorý sa stal mojim domovom.