Kai•ros | J.B.

Another neighborhood encounter

Pondelky sú vždy hektické. Bez ohľadu nato, či stále len študujete alebo zastávate určitú pracovnú funkciu. Nedajbože, ak vykonávate obe paralelne.

Štart do nového týždňa bol pre mňa všetkým, len nie príjemným. Diana po piatkovom zápase ochorela. Celý víkend ju mátali vysoké horúčky a jediné, čoho bola schopná, okrem permanentného sťažovania sa a vzdychania, bolo odhadzovanie použitých servítok naprieč celou obývačkou. Jej byt sa tak rázom zmenil na toxickú zónu. Ďalej, ako pred vchodové dvere, by ma nik nedostal. Nenávidela som bacily. Či už tie chodiace po uliciach, čítaj ako- väčšina bežnej populácie, alebo tie, ktoré napádali náš oslabený organizmus.

Dianina choroba pre mňa v skratke znamenala jediné. Pondelňajšie ráno, ma na rozdiel od vyhriatého mini-kupéčka, do práce odviezla preplnená verejná doprava. Isto si tak dokážete predstaviť to nadšenie s akým som začínala svoj pracovný týždeň. A to som vtedy ani len netušila, čo všetko má pre mňa ešte prichystané. Naivne som dúfala, že prepchatá mestská linka, bude na zozname to najhoršie.

„Slečna Carlotta," už z diaľky ma vítal vysmiaty pán Wagner. Ten chlap ma snáď odvtedy, ako sa dozvedel kto v skutočnosti som, nevítal inak, než so širokým úsmevom na perách. Občas to bolo otravné. Bola by som omnoho radšej, keby sa ľudia v mojej prítomnosti správali nenútene. Koniec koncov, bola som obyčajný človek, ako každý iný.

„Dobré ráno!" i napriek mojej nechuti, som mu úsmev opätovala.

Bola som pripravená ísť ďalej, zastaviť sa v kantíne po kávu a čo si sladké, čo by zdvihlo moju náladu z bodu nula o trochu vyššie, no osud mal zjavne iné plány.

„Pán Schröder ma poprosil, aby som Vás za ním poslal hneď, ako prídete do práce."

S povzdychom som prikývla. Pán Schröder, pre priateľov Bastian, bol mojim nadriadeným. To, kvôli čomu si ma predvolal k sebe na koberček, mi však bolo záhadou. Rozhodne som ale nepočítala s ničím pozitívnym. Kto by aj? Ak si Vás dá zavolať Váš šéf, len málokedy sa za tým skrýva niečo dobré.

A tak namiesto toho, aby som sa s hrnčekom teplej kávy zašila u seba na pracovisku, namierila som si to priamo do Bastianovej pracovne. Ako vždy, som ho našla s hlavou zaborenou medzi papiermi.

„Dostala sa ku mne informácia, že ma chceš vidieť." s jemným zaklopaním na pootvorené dvere som nahliadla dnu „Nech už sa stalo čokoľvek, rozhodne to nie je moja vina."

Bastian s úškrnom pokrútil hlavou: „O ničom neviem. Iba žeby si sa chcela k niečomu priznať ty sama." žartoval so mnou.

„Prečo som potom tu?" zaujímala som sa.

Bastian rukou pokynul na voľnú stoličku. Brala som to, ako signál, aby som sa usadila. Z toho som vydedukovala, že rozhovor, ktorý medzi nami prebehne, bude sotva len na pár minút.

„Ako isto vieš v stredu nás čaká zápas proti Newcastlu v lige majstrov."

„Kludne môžeme preskočiť tieto omáčky a prejsť rovno k pointe, Bastian. O harmonograme som dostatočne informovaná."

„Fajn," vydýchol. Akoby tušil, že z toho, čo mi povie nebudem mať radosť. „nejakým nedopatrením mám nedostatok ľudí, ktorí by tento výjazd dokázali pokryť. Dovolenky, hlúposti, choroby. Jedno s druhým a jednoducho," na moment zaváhal „zajtra ráno letíš so mnou ty."

„A tak pokračujeme v nastolenom trende- na hovno štart do nového týždňa." zamrmlala som viac menej sama pre seba.

Nechápte ma zle. Milujem svoju prácu. Čo viac, milujem futbal samotný. Omnoho viac si ho však vychutnávam bez pracovných záväzkov. Takto budem v neustálom švungu. K dispozícií dvadsaťštyri hodín po celú dobu výjazdu. Nestarajúc sa len o pár z nich, ale o celý tím.