Kai•ros | J.B.

Rules are mostly made to be broken

Ak chcete byť umelcom porušujúcim pravidlá, musíte ich poznať skrz na skrz ako profesionál. Od slova do slova. Ich plné znenie. Tak, aby Vaša kreativita dokázala vytvoriť seba menšiu cestičku, smerujúcu k bezpečnej bráne porušenia.

Bolo to päť jednoduchých pravidiel, ktoré mňa a Juliana naučili tancovať na tenkom lade. Päť jednoduchých pravidiel, ktoré nám na jednej strane dávali všetku voľnosť sveta a na tej druhej nám zväzovali ruky kovovými opratami.

Pravidlo číslo jeden- je to len sex. Nič viac a nič menej, ako len pudová, živočíšna túžba. Prostriedok na ventiláciu frustrácie. Nástroj k potešeniu. Zábava pre dospelých, v ktorej sme sa obaja bytostne vyžívali.

Pravidlo číslo dva- žiadne city nazvyš. Ak malo všetko fungovať, toto pravidlo bolo nevyhnutnosťou. Predstavovalo základný stavebný kameň k funkčnosti našej novej dynamiky. Pocity Vás robia zraniteľnými. Slabými. Ľahko manipulovateľnými. Zbavujú Vás možnosti byť tým nadradeným a to bolo niečo, čoho sa ani jeden z nás nechcel vzdať.

Pravidlo číslo tri- žiadne ďalšie pletky s inými ľuďmi. Jediné pravidlo z pomedzi všetkých, na ktorom sme sa zhodli rýchlo a bez zbytočných rečí. Julian ho vyslovil a ja som mu naň súhlasne kývla. Bolo to tak automatické, akoby namiesto nás rozprávalo to malé zrnko žiarlivosti, ktoré sa hlboko v našom vnútri, nevedno kedy a nevedno ako, zasialo a pomaly, postupne klíčilo.

Pravidlo číslo štyri- ostane to len medzi nami. To bolo niečo, na čom som trvala. Nebol nik, kto by o tom mohol vedieť. Žiadna Diana. Žiadny Jannis, či Jascha. A vonkoncom nie nik spomedzi dortmundských hráčov, či vedenia klubu. Bolo to tak lepšie pre nás oboch. Pre jeho fungovanie v klube a pre zachovanie môjho mentálneho zdravia. Práve preto muselo všetko na vonok vyzerať tak, ako na začiatku. Malicherné hádky. Ostré výmeny názorov. Ironické pošťuchovanie. Jednoducho všetko to, čo robilo nás nami a predovšetkým všetko to, čo živilo napätie, ktoré nás k sebe tiahlo.

A na záver to posledné.

Pravidlo číslo päť- neovplyvní to našu budúcnosť. Nech by to celé skončilo akokoľvek, na konci by som ja bola stále Carlotta Watzke, neter výkonného riaditeľa Borussie Dortmund a on arogantný, blonďavý futbalista Julian Brandt.

Bolo to len päť jednoduchých pravidiel. Nič zložité, či komplikované. A možno práve v tej jednoduchosti sa ukrývalo čaro ich porušovania. Avšak, ani vo sne by mi nenapadlo, že to budem ja, ktorá ako prvá poruší jedno z týchto piatich pravidiel.

Žiadne city nazvyš? Čo do pekla som si len myslela, keď toto pravidlo opustilo moje pery? Akoby šeptalo moje svedomie: „Hlúpa, hlúpa, naivná Caro!"

Po výhre nad Newcastlom nastalo pre Borussiu Dortmund temné obdobie v nemeckej Bundeslige. Séria nezdarov, ktorú nedokázali prelomiť a ktorá sa s nimi tiahla celým záverom zimnej časti sezóny. Tri prehry, tri remízy a len jedna jediná výhra rozhodne nie sú tým, čo by ste chceli, aby svietilo vo výsledkovej listine pri vašom klube.

A tak, ako veľmi sa BVB nedarilo na domácej scéne, tak veľmi excelovala na tej svetovej. Skončiť základnú časť Ligy majstrov na čele skupiny f, prezývanej i skupina smrti, bol výsledok, ktorý predstihol očakávania i tých najväčších futbalových optimistov. Predsa len za sebou naši futbalisti nechali velikánov ako PSG, či Miláno.

Skoro, akoby bol Dortmund klubom, v ktorom sa bili dva tímy. Ten, ktorý víťazil vo svete a ten, ktorý trpko zlyhával doma. Oba tieto tímy boli tvorené tými istými hráčmi a manažované tým istým trénerom. Možno i to bolo spúšťačom všetkej tej kritiky z vonku, zo strany médií a sklamaných fanúšikov a zároveň spúšťačom interných bojov, ktoré sa rozmohli naprieč celým klubom a vytvárali tak nepriateľskú, dusivú atmosféru.