Kai•ros | J.B.

Number eleven

Opäť raz v kalendári nastal ten čas, takzvaná medzinárodná futbalová prestávka. Obdobie, počas regulárnej futbalovej sezóny, ktoré sa odohráva párkrát do roka a všetko len preto, aby si národné tímy zmerali svoje sily vo vzájomných zápasoch, v rámci ktorých bojujú nie len o česť ale predovšetkým i o miestenku na tie najatraktívnejšie futbalové podujatia- Majstrovstvá sveta vo futbale, či Majstrovstvá Európy.

A hoci sa mnohí futbaloví priaznivci v tomto období vyžívajú, ja som ho ako tínedžerka nenávidela.

Pýtate sa prečo? Nuž, akákoľvek profesionálna futbalová liga dostáva v tomto období stopku. Bundesliga, preto nie je žiadnou výnimkou. Menej futbalu v televízore, menej zápasov na ihrisku, menej tréningových jednotiek. Logicky, menej času pre mňa, ktorý by som mohla stráviť na Westfalenstadione.

Tohto roku som však medzinárodnú futbalovú prestávku vítala s otvorenou náručou a so širokým úsmevom na perách. Z Dortmundu, boli povolaní do služieb Die Mannschaft-u hneď štyria hráči. A práve tu tkvela príčina môjho úsmevu. Julian Brandt, bol jedným z nich. Spoločne s Hummelsom, üllkrugom a Sülem tak odletel do Ameriky, kde mal Die Mannschaft odohrať dva zápasy. Jeden proti USA a druhý proti Mexiku.

Týchto ponúknutých osem dní, som sa zákutiami Brackelu potulovala s vedomím, že nech by moje kroky viedli kamkoľvek, stret s arogantným, blonďavým futbalistom, by neprichádzal do úvahy. S týmto vedomím sa mi dýchalo o čosi ľahšie.

Stále som bola na neho nahnevaná. Väčšmi kvôli Diane, ktorá mi od toho malého bezvýznamného incidentu v mojej pracovni, pílila neprestajne uši. Nehovorila o ničom inom len o ňom. Julian sem, Julian tam. Mlela o akomsi sexuálnom vypätí, ktoré z nás vraj cítila. Ona to nazývala sexuálnym vypätím. Ja zas neskonalou túžbou nakopať ho do toho jeho údajne sexy zadku. Každá sme to vnímali po svojom.

Podvečer prvého zápasu sme s Dianou trávili u mňa. Dali sme si fajn nezdravú večeru, ktorá pozostávala zo syrovej pizze a s fľašou červeného sme sa vyzbrojili proti čomukoľvek, čo by mohol zápas s USA so sebou priniesť.

Oprášila som dokonca i starý nemecký reprezentačný dres, ktorý sa povaľoval na samotnom dne môjho šatníka. Všetko len preto, aby som sa naladila na atmosféru.

Hrdo sa na ňom týčilo Marcovo priezvisko, rovnako, ako i jeho milovaná jedenástka. Tak, ako na klubovej úrovni, i na tej národnej, to bol môj najobľúbenejší hráč. A na tom sa pravdepodobne nikdy nič nezmení.

Kým ja som spratávala pozostatky z večere, Diana sa rozvaľovala na mojom koženom gauči. V jednej ruke držala telefón, v tej druhej čerstvo doliaty pohár vína. Kontrolovala zostavy pre nadchádzajúce stretnutie.

„Mats s Niclasom štartujú v základnej jedenástke." informovala ma „V bráne je ter Stegen." pokračovala „Julian s Nikim sú na striedačke."

„Opäť na lavičke náhradníkov? Netvrdila si mi, že je to špičkový futbalista?"

Diana nad mojim posmešným hlasom len mávla rukou: „Len počkaj, Caro! Jule, ti raz predvedie, akými všetkými kvalitami disponuje. Som presvedčená, že pritom nebudete postávať len na futbalovom ihrisku."

„Nejaké známe mená na súpiske USA?" namiesto toho, aby som akokoľvek reagovala na jej hlúpu poznámku, odklonila som pozornosť z nášho kádru na káder konkurencie.

„Hm," Diana sa na malý moment odmlčala. Dôkladne študovala zostavu Spojených štátov amerických. „Náš Gio dostal možnosť sa predviesť. Och," jej sýte modré oči rázom naberali srdiečkový tvar „a začína aj Pulisic."