Kai•ros | J.B.

Synonym to Borussia Dortmund

Paris, May, 2024

Paríš, v bežné dni označovaná ako mesto snov alebo mesto lásky. Začiatkom Mája sa však stala dejiskom druhého semifinálového zápasu Ligy majstrov. Tam sme s Dianou nemohli za žiadnych okolností chýbať. S vybaveným voľnom v práci a so zbalenými kuframi, sme sa rozhodli vycestovať na predĺžený babský víkend.

Predražené nákupy, po ktorých kruto zaplakali naše peňaženky, vysedávanie v esteticky vyzerajúcich kaviarňach a dlhé hodiny plné tých najlepších a najhorúcejších klebiet pri pohári lahodného vína. Jednoducho ideál, ktorý sa mal zakončiť práve zápasom medzi domácim PSG a našou BVB.

Od finále Ligy majstrov nás doslova delilo len niečo málo cez deväťdesiat minút riadneho hracieho času. Atmosféra v Parku Princov mala čosi do seba, no ani z ďaleka sa nechytala na tú, ktorú dokázala vytvárať žltá stena na Westfalene.

Domáci boli pod výraznejším tlakom. K tomu, aby postúpili, potrebovali streliť minimálne dva góly. Nám stačilo udržať bezgólový stav alebo ho o čosi navýšiť.

Parížania boli ostrí, no naša obrana ani na okamih nezaváhala. Nehovoriac o Matsovi, ktorí dal všetkým jasne na známosť, že ani omylom nepatrí do starého železa.

Bol to práve on, kto na začiatku druhého polčasu rozhodol o našom postupe do finále Ligy majstrov.

Päťdesiata minúta a Dortmund dostáva k dispozícií rohový kop, ktorý ide kopnúť nikto iný ako Julian.

Diana ma chytí za ruku a tuho ju stisne. Obe na okamih zatajíme dych, akoby sme cítili, že práve táto šanca, bude tou osudovou.

Lopta letí z Julianovej kopačky priamo pred bránu, v ktorej postáva Donnarumma bezpochyby pripravený nato, predviesť unikátny brankársky zákrok. Lopta sa však temer stratí v húfe hráčov, ktorý sa vytvoril pred bránkoviskom.

Trvalo pár sekúnd, kým som si uvedomila čo sa stalo. Julianova strela našla Matsa a ten ju s ľahkým dotykom poslal za brankárov chrbát. Viedli sme 1:0 a stav série sme tak navýšili na 2:0.

„Milujem toho starého chlapa!" Diana s hlasitým krikom vyskočila zo svojho sedadla.

Jannis, ktorý spoločne so svojimi priateľmi sedel o pár miest pod nami sa otočil mojim smerom. Naše oči sa v dave zomkli, pričom sa v nich odrážala tá istá emócia. Bola ňou hrdosť. Hrdosť na Juliana.

Dortmund, May, 2024

Byť súčasťou Westfalenu, bolo vždy slovami neopísateľné. Energia, ktorá ním prúdila bola pohlcujúca.

Hlasný rev nadšených fanúšikov, ktorý sa k Vám nesie už z diaľky a „Echte liebe," ktoré vypĺňa Vaše uši. Žlto-čierne vlajky, vlajúce vo vetre, z ktorých nedokážete spustiť oči. Och, a tá záplava žlto-čiernej, ktorá sa Vás zmocní. Cítite hrdosť. Pocit, akoby ste niekam patrili.

Westfalen, nikdy nebol len akousi arénou. Westfalen, bol vždy domovom, ktorého krása a čaro sa skrývali vo všetkých tých spomienkach, ktoré si i vďaka nemu boli ľudia schopní vytvárať.

O to smutnejšie je, že naša myseľ dokáže krutým spôsobom zmeniť krásnu šialenosť a jedinečnosť života, na nič iné ako len na spomienku na časy, keď na niečom naozaj záležalo.

Pamätala som si to inak. O čosi viac domáckejšie, o čosi viac vrúcnejšie.

Avšak chlad, ktorý ku mne vanul, mi bol cudzím. Akoby i samotný Westfalen, cítil tú prázdnotu, ktorá sa v ten deň šírila mojim vnútrom.

Stála som na južnej strane Signal Iduna Parku a rozhliadala sa na vôkol seba. Očami som blúdila pomedzi prázdne tribúny, ktoré sa mali do pár hodín zaplniť dortmundskými nadšencami, túžiacimi vidieť posledný zápas sezóny.