Kai•ros | J.B.

The better Brandt

Za svoj pomerne krátky život som zažila nejednu trápnu situáciu. Hoc som mala len dvadsaťsedem, príbehov, pri spomienke na ktoré ma zalieva horúčkovitá vlna hanby, mám na rozdávanie. Cez opilecké eskapády, nevydarené rande, až po prebudenie sa v cudzej posteli vedľa chlapa, na ktorého meno som si nedokázala spomenúť. Ani jeden z týchto príbehov, sa však nevyrovnáva tomu poslednému.

Čo si si do pekla myslela, Carlotta? Vkráčať do pánskeho bytu len tak? V uteráku, ktorý ledva zahalil tvoje prsia a veľký zadok? Kam až siahajú hranice tvojej hlúposti?

O slovo sa prihlásilo moje svedomie. To s vysokou morálkou a neprimeranými štandardmi. Vo Freudovej terminológií takzvané superego. Jednoducho môj vnútorný hlas, ktorý som z duše nenávidela. Nikdy o sebe nedal vedieť, keď som sa chystala urobiť jedno z mojich impulzívnych rozhodnutí, no ako náhle bol skutok dokonaný, nestrácal čas a z plných pľúc sa mi buď vysmieval alebo ma vehementne káral.

Rukami som sa zapierala o porcelánové umývadlo. Pozostatky šampónu boli už dávno vymyté z mojich vlasov, pričom som naivne dúfala, že so stekajúcou vodou neodídu len jeho zvyšky, ale že zo seba zmyjem i všetku tú hanbu, ktorú som prežívala. Nestalo sa tak. Ba čo viac, pocit hanby sa len väčšmi zintenzívňoval. Čím viac som o celej situácií premýšľala, tým väčšia bola moja chuť zomrieť. Rozplynúť sa vo vzduchu. Prepadnúť sa pod zem. Jednoducho hocičo, len nie opätovne čeliť Julianovi Brandtovi.

„No tak, Caro, spamätaj sa!" prihovárala som sa samej sebe „Otvoríš dvere a so vztýčenou hlavou zídeš po tých schodoch, akoby sa nič nestalo! Kašlať nato, že máš na sebe len uterák. Si sakramentsky sexy a to, že sa budú na teba dívať je koniec koncov len kompliment."

Snažila som sa povzbudiť. Namotivovať sa. Myslíte, že to fungovalo? Kiežby.

S frustrovaným povzdychom som si sadla na kraj vane.

„Tak tu proste zhnijem za živa. Nikde predsa nie je napísané, že musím vyjsť von." mrmlala som si popod nos.

Správala som sa v danom okamihu detinsky? Bez pochýb! Prežívala som to celé o čosi viac dramaticky, akoby bolo potrebné? Rozhodne! Nie nadarmo som bola samozvanou kráľovnou drámy.

Očami som blúdila po Julianovej kúpeľni. Na prvý pohľad bolo jasné, že jej chýbal ženský dotyk. Ladená v tmavých farbách, bez akýchkoľvek dekorácií, či serepetičiek, v ktorých sme sa my ženy doslova vyžívali. Akoby to neboli len zbytočné lapače prachu a nečistôt, na ktoré vo výsledku len frfleme.

Miestnosť možno neprekypovala dekoráciami, no rozhodne nestrádala na množstve rôznych vlasových produktov, či sprchových prípravkov. Šampóny, kondicionéry, gély, penové tužidlá a rôzne vlasové vodičky. Ten arogantný blonďavý futbalista, bol snáď svojimi vlasmi posadnutý. Keby ten ležérny rozsuch, do ktorého mal zväčša vlasy upravené, tomu aspoň nasvedčoval.

Rukou som sa natiahla pre sprchový gél, ktorý bol neďaleko odo mňa, v rohu vane. Privoňala som si k nemu. Rázom mi do nosa udrela silná mužská esencia. Sexy. Dravá. Zmes citrusov, eukalyptu a čohosi ostrého, čo som nedokázala identifikovať. Možno čili? To netuším, no rozhodne to bola typická pánska vôňa, po ktorej by sa ženy dokázali zblázniť. Imponovala mi.

Bola som natoľko zahĺbená do preskúmavania Julianovej kozmetiky, až som opomenula zvuk nesmelého klopania.

„Môžem?" ozvalo sa od pootvorených dverí.

Tuba od sprchového gélu, ktorú som držala v rukách mi od ľaku vykĺzla. S buchotom dopadla na zem, kotúľajúc sa ku dverám. Zastavila tesne pri špičkách Julianových nôh.