Kai•ros | J.B.

It is both a blessing and a curse to feel everything so very deeply

Rýchle, uponáhľané rozhodnutia, ktoré prichádzajú bez rozmyslu. Rozhodnutia, ktoré sú poháňané horúčkovitými emóciami. Impulzívnosťou. Nečakanou príležitosťou. Intuíciou.

Srdce mi splašene bilo a moje pľúca boli v ohni. Sotva som dokázala s Julianom držať krok. Nebyť toho, že ma pevne držal, už dávno by som ho stratila kdesi v dortmundských uličkách.

Bruška jeho prstov sa zarývali do môjho zápästia. Každým ďalším náhlivým krokom, jeho stisk zintenzívňoval. Skoro, akoby sa bál, že sa budem snažiť spod jeho zovretia vymámiť.

Na vôkol nás sa rozpínal pouličný hluk. Ulice, i napriek pokročilej večernej hodine, vypĺňala masa ľudí, zahalená do žlto-čiernych odtieňov. Doznievali posledné dozvuky osláv zo zápasu proti Atlétom, ktoré sprevádzali podnapité fanúšikovské hlasy, spievajúce dortmundskú tímovú hymnu- You'll Never Walk Alone.

Letmo som okom zahliadla to, ako si Julian stiahol šilt čiapky viac do tváre. Robil to tak vždy, keď sa snažil splynúť s okolitým davom.

„Julian," oslovila som ho. Potrebovala som sa zastaviť. Aspoň na okamih si vydýchnuť a polapiť stratený dych. Okrem iného, lodičky, ktoré som mala obuté na nohách rozhodne neboli nadizajnované k uponáhľanej chôdzi na nerovnom asfaltovom povrchu.

Ponad ramená sa na mňa na okamih zadíval, no nepovedal ani pol slova.

„Brandt!" skúsila som znova o čosi urputnejšie.

„Čo?!" zahundral.

Náhle zastavil a sprudka sa otočil mojim smerom. Toto nečakané gesto spôsobilo len jediné. Narazila som do jeho maskulínnej hrude a jemne sa zatackala. Na vysokých ihličkách som ledva udržala rovnováhu a nebyť jeho vycibrených reflexov a dlaní, ktorými ma pevne chytil za boky, zadkom by som pristála na chladnej zemi.

Bez rozmyslu si ma pritisol bližšie k sebe. Trvalo len pár sekúnd a do nosa mi rázom udrela tá pekelne sexy vôňa kolínskej, ktorú používal. Typicky pánska, korenistá vôňa, z ktorej sa mi už neraz podlomili kolená a ktorú som na ňom zbožňovala.

„Čo, Carlotta?" zopakoval svoju otázku potom, ako som ja neprestajne mlčala.

„Nevládzem!" posťažovala som sa „V tých idiotských lodičkách mi odumierajú nohy a ty si sa očividne rozhodol, že bude zábava absolvovať polnočnú rýchlo chôdzu naprieč celým Dortmundom. No vieš ty čo, Brandt? Naozaj to nie je zábava!"

„Ty si naozaj skutočná kráľovná drámy, Carlotta." kým z jeho očí sršalo pobavenie, kútiky jeho pier sa vydvihli do jemného úškrnu.

„Možno, že som skutočná kráľovná drámy, ale vieš čo si ty, Brandt? Ty, Julian Brandt, si neskutočný! Niekoľko mesiacov so mnou neprehovoríš jedno jediné slovo a ja, ani len neviem prečo a zrazu, ma len tak schmatneš za zápästie a ako handrovú bábiku, ma ťaháš polovicou mesta. To ťa z čista jasna osvietilo, alebo čomu mám vďačiť za túto náhlu zmenu tvojho správania?"

„Chcem sa porozprávať." Julian mykol svojimi ramenami.

„Chceš sa porozprávať?!" neveriacky som zopakovala jeho slová „Fajn, počúvam! Čo také dôležité a neodkladné má pán Brandt na srdci, že sa o tom potrebuje z ničoho nič pozhovárať?" odfrkla som si.

Iróniu bolo zo mňa cítiť na sto honov a bezpochyby ju musel cítiť i Julian. Pripomínalo mi to naše začiatky. To obdobie, kedy sme sotva dokázali vystáť jeden toho druhého, či si povedať jediného milého slovka. Rozdiel však bol v tom, že teraz nás oboch spojovala minulosť. Krátka, no predsa len minulosť. Náš jesenný hlúpy románik.