Kai•ros | J.B.

Easy there, Kitty

Typické, sychravé anglické počasie, bolo pomimo iné, jedným z dôvodov, prečo ma prvotne pracovná cesta do Newcastlu tak veľmi nenadchla. Šedivá, pochmúrna obloha. Občasne kvapky dažďa. Neutíchajúci vietor. A zima, drkotajúca Vašimi zubami. Prosím pekne, bol len koniec októbra, no i napriek tomu som si prišla, akoby bol december v plnom prúde.

S čiapkou na hlave, bundou zapnutou až po krk a rukavicami na rukách, som prekračovala z nohy na nohu. Športovú perovú bundu stačilo zameniť za kožuch s dlhým chlpom, pridať k tomu huňatý šál a svojím vzhľadom, by som tak pokojne mohla konkurovať nejednej ruskej devuške.

„S takýmto tempom im tu vydupeš dieru." podpichol ma Bastian.

Stáli sme na ihrisku Sport Direct Arény, v blízkosti postrannej čiary. Všetko na vôkol nás priam kričalo, že v nasledujúcich dvadsiatich štyroch hodinách sa na trávniku odohrá skupinový zápas Ligy majstrov medzi BVB a „The Magpies", outsidermi skupiny F. Skupiny, ktorá si vďaka svojmu zloženiu vyslúžila podtitulok- „skupina smrti".

Pre zatiaľ sme mali na svojom konte prehru proti PSG a remízu s AC Milánom. Ak sme chceli premýšľať nad postupom do ďalšej fázy, z Newcastlu sme museli bezpodmienečne odchádzať s výhrou.

„Je mi zima." prehlásila som na margo Bastianovej uštipačnej poznámky. Akoby to snáď z môjho doterajšieho vystupovania bolo ťažké uhádnuť.

„Bohužiaľ, aj toto je súčasťou našej práce."

Hlavou pokynul k hracej ploche, na ktorej sa už zopár desiatok minút rozcvičoval náš tím. Niektorí pobehovali zo strany na stranu, iní praktizovali mobilizačné cviky, či dynamický strečing. Všetko len preto, aby svoje telo dostatočne zahriali pred nadchádzajúcim tréningom.

Môj pohľad sa na hodnú chvíľu zomkol s tým Nicovým. Tvár mu zdobil vševediaci úškrn a očami hralo pobavenie. To, že som sa na neho mračila, ho nútilo sa väčšmi uškŕňať. Bola som na neho nahnevaná. Na neho a jeho podrazácky jazyk, ktorý nedokázal držať za zubami. On bol príčinou, prečo mi Diana neprestajne posielala jednu správu za druhou. Od momentu, ako som vkročila do letiskovej haly, až po teraz, mi ich v schránke pristálo stovky. Všetky o Julianovi a o tom, ako je do pekla možné, že ma viezol na letisko práve on a prečo sa o všetkom musí dozvedať od Nica Schlotterbecka a nie od svojej najlepšej kamarátky, teda mňa.

Áno, tušíte správne. Náš spoločný príchod na dortmundské letisko vyvolal značnú diskusiu. Respektíve, tichú šepkandu, vlnu zmätených pohľadov a spŕšku hlúpych poznámok od niektorých odvážlivcov. Človek, by si naivne myslel, že pracuje s kolektívom profesionálnych športovcov a oni sú to vo výsledku prerastené pubertiačky, v ktorých drieme potreba neprestajne klebetiť.

Náš očný kontakt prerušil Marcov ustaraný hlas.

„Jule, si v poriadku?"

Moje oči sa automaticky snažili nájsť v dave hráčov zmieňovaného. Bol to akýsi reflex, ľudská zvedavosť a možno len psia zodpovednosť, ktorú som ako súčasť zdravotníckeho výboru pociťovala voči svojim zverencom.

Julian sedel na zemi a rukami si pridržiaval lýtko. Jeho bledá pokožka naberala rubínovo červené odtiene. Presne, ako v momentoch, keď beží za loptou alebo ho niekto, či niečo vehementne vytáča. Tvár mu skrúcalo bolesťou. Ostrou a bodavou, ktorá ho nútila tuho zvierať viečka. Hoc som stála bezmála pár metrov od neho, doliehal ku mne jeho zrýchlený dych a v ušiach mi zvonili vulgarizmy, ktoré vychádzali jeho perami.

Marco sa skláňal nad ním. I napriek tomu, že už viac nebol tímovým kapitánom, stále sa správal tak, akoby ním nikdy neprestal byť. Rukami stískal Julianove plecia a čosi sa ho pýtal. Netuším čo. Všetka moja pozornosť, bola fixovaná na tom arogantnom blondiakovi.