Kai•ros | J.B.

Impress me

Futbal som milovala od útleho detstva. No viac, ako hru samotnú, som milovala atmosféru, ktorú so sebou prinášala. Atmosféru, na ktorej sa podieľali nie len hráči svojimi bojovnými výkonmi a umom ale predovšetkým tie masy ľudí, ktoré víkend čo víkend zapĺňali tribúny.

Nadšený rev, zúrivé ovácie. Zvuk bubnov miešajúci sa so skandovaním tradičných pokrikov.

Atmosféra tiahnúca sa Sport Direct Arénou na mňa doľahla okamžite. Stačilo vykročiť z tunela, dotknúť sa nohou hracej plochy a rázom som sa tak ocitla v úplne inom svete. Vo svete, ktorý ospevoval hráčov z Newcastlu. No i napriek tomu, že sme stáli na domovskom území „The Megpies", v ušiach mi znelo staré dobré echte liebe. Skutočná láska, pretože to je to, čím pre svojich priaznivcov Borussia Dortmund bola, je a vždy bude. Bez ohľadu na všetky sklamania a ťažké časy, ktorými je história klubu neodmysliteľne popretkávaná.

S údivom som sledovala skalnú žlto-čiernu stenu formujúcu sa v sektore hostí. Borusse. Všetci tí ľudia merali takú diaľku len preto, aby podporili svoj tím. Prekričali domácich a dali najavo svojim, že stoja pevne za nimi, nech už by sa v dnešnom zápase Ligy majstrov udialo čokoľvek. „Und wenn du, das spiel verlierst, ganz unten stehst, stehen wir hier und singen: Borussia, Borussia, BVB!" celým štadiónom sa niesol ich spev.

BVB malo tých najvernejších a najoddanejších fanúšikov. A mňa, by nikto nedokázal presvedčiť o opaku.

Nasledujúcich viac, ako deväťdesiat minút, som bola pripravená stráviť bedlivým sledovaním hry. Priamo z hracej plochy, priamo zo striedačky. Túto novú skúsenosť, by som si užila o čosi viac, keby ma nesužovalo uvedomenie, že tu nesedím z pozície fanúšika ale z pozície tímového fyzioterapeuta. To a fakt, že miesto vedľa mňa, svojim sexy zadkom okupoval Julian Brandt.

Nebolo to po prvýkrát, čoby zápas začínal zo striedačky, to nie. Tentokrát však nebol náhradníkom. Neexistovala možnosť, žeby po ňom tréner v priebehu zápasu siahol a zapojil ho tak do hry. Dnes nie. Dnes bol len tichým pozorovateľom.

S túžbou v očiach hľadel na svojich spoluhráčov. Závidel im. Predsa len, boli oni tými, kto mal v rukách moc rozhodnúť o šanci biť sa ďalej v skupine smrti, zatiaľ čo on, kvôli hlúpej bandáži obopínajúcej jeho lýtko, sa mohol len bezmocne prizerať.

Vyžaroval z neho nepokoj a nervozita, ktorú podtrhávala reč jeho tela. Kým zranenú nohu mal vyvýšenú na malom stupienku, tou zdravou v pravidelných intervaloch podupkával o zem. Ruky mal v jednu chvíľu zomknuté na hrudi a v jednu zas voľne spustené, hrajúc sa tak s prstami. Skoro, akoby nevedel čo so sebou.

„Môžeš s tým láskavo prestať?" osopila som sa na neho.

Zápas ani len nezačal a ten chlap ma svojou prítomnosťou a neverbálnymi gestami iritoval.

Za posledných dvadsaťštyri hodín som ho mala tak akurát dosť. Nielenže som musela dozerať na jeho zranenie a tým pádom s ním tráviť väčšinu z pracovného času, ale i počas môjho osobného voľna mi Julian nedal vydýchnuť. A to nemusel byť ani len fyzicky prítomný. Diana ho svojimi premúdrenými rečami, ktorými ma atakovala skrz telefón celý večer, dostačujúco nahradila. Najprv mi vynadala a potom spustila svoju typickú etudu o mne a o tom arogantnom blonďavom futbalistovi. Bola som ním natoľko presýtená až sa mi zaplietol i do snov. On. Jeho prihlúple jamky v lícach. Sebavedomý pohľad. A hrubý hlas, ktorý v kombinácií s jeho prítomnosťou dokázal vytvárať na mojej pokožke zimomriavky. Hotová nočná mora, alebo snáď nie?

Julian ku mne vzhliadol. Hodnú chvíľu ma pozoroval. Bez slov, no zato s prihlúplym úškrnom na perách.

„Čo Carlotta," oslovil ma „nebodaj ťa rozptyľujem?"