Kai•ros | J.B.

A newly discovered need

„Brandt je prototypom problému v BVB." v nemom úžase som hľadela na novinový plátok, ktorý sa povaľoval na pulte predo mnou. Titulka na úvodnej strane mi temer vyrazila dych.

„Dobré ráno, čo Vám môžem ponúknuť?"

Zmätene som vzhliadla k hlasu, ktorý sa mi prihováral. Tých nezmyselných pár slov, vytlačených čiernym tušom na bielom lesklom papieri, ma uchvátilo a šokovalo natoľko, až som na malý okamih pozabudla na celkové dianie vôkol mňa.

„Ste v poriadku, slečna?" prihovárala sa mi i naďalej obsluha v podniku. Jej hlas postupne nadobúdal i svoju tvár a ja som si pomaly začínala uvedomovať, kde som a kvôli čomu som sem prvotne prišla.

Bola som v mojej obľúbenej pekárni. V tej na rohu ulice, len kúsok od môjho apartmánu, v ktorej som si každé ráno vyzdvihla tú istú objednávku. Dve čierne kávy so sebou a k tomu dva maslové croissanty plnené čokoládou. Raňajková kombinácia, ktorá dokázala mne a Diane spríjemniť skoré pracovné rána. Dnešok tak nemal byť žiadnou výnimkou.

„Ja," bola som vyvedená z miery, absolútne neschopná sformulovať čo len jednu jedinú súvislú vetu. Natiahla som sa pre čerstvé vydanie nemenovaného športového denníka, ktorý bol viac bulvárom ako relevantným zdrojom informácií a položila som ho na pokladňu spoločne s pár drobnými, ktoré som mala prichystané a o ktorých som dúfala, že pokryjú jeho plnú cenu. Počkala som, kým si pokladníčka prekontroluje peniaze a bez slova nazvyš som sa vytratila von do chladnej ulice.

Ani nepriaznivé decembrové počasie, ktoré sa preháňalo dortmundskými zákutiami, mi nezabránilo v tom, aby som popri čakaní na Dianine mini kupé, nenahliadla do zakúpených novín. Titulke, ktorá ma sprvu upútala, bola venovaná celá dvojstrana. Pár povrchne napísaných stĺpčekov textu, ktoré popisovali nie len Julianove výkony posledných týždňov ale i výkony nášho klubu ako celku, dopĺňali fotografie z tohto sezónnych zápasov.

Článkov, ako bol i tento, som za svoj život prečítala nespočetné množstvo. Všetko to boli bohapusté nezmysly a egoistické sa povyšovanie z pera ľudí, ktorí sa označovali za samozvaných odborníkov na futbal. Jednoducho články na míle vzdialené od konštruktívnej kritiky, ktorou sa pôvodne snažili byť. Zväčša som sa nad takýmito textami len pousmiala a brala ich s nad sazkou. Vyjadriť svoj názor mohol každý, či sa mi to páčilo alebo nie. Žili sme predsa v dobe, ktorá sa pýšila prívlastkom demokratická. To, že väčšina z týchto názorov boli vrcholné somariny, bola zas vec druhá.

Tentokrát to však bolo iné. Z nejakého dôvodu sa ma ten článok dotkol o čosi viac akoby mohol, či mal. Nie preto, že bol len ďalším útokom na môj klub, ktorých bolo zo strany širokej verejnosti v poslednej dobe viac než dosť. Bol priamym útokom na Juliana. Vykresľoval ho, ako ten zásadný problém. Ten, ktorý môže za to temné obdobie, v ktorom sa Borussia Dortmund ocitla. Ako keby futbal nebol kolektívny šport, ale šport, v ktorom víťazí namiesto tímu jednotlivec.

„Kde máš kávu a naše raňajky? Nebodaj majú dnes zatvorené?" dotazovala sa Diana potom, ako som si prisadla k nej do vyhriateho auta „Zájdeme niekde inde, alebo sa naraňajkujeme u nás v kantíne?"

Neodpovedala som jej. Namiesto mojej odpovedi jej tesne popod nosom pristál zmieňovaní športový denník, otvorený priamo na článku, ktorý pojednával o Dortmunde a jeho hráčoch. Špeciálne o tom jednom, ktorý sa v poslednom čase stal výraznou súčasťou môjho života.

„Čítaj!" bolo všetko, čo som jej k tomu povedala.

S rukami prekríženými na prsiach som očakávala jej reakciu.

Dianine oči začali rázom skĺzať po novinových stránkach. Prvotný záujem, ktorý sa v nich odrážal, bol až prirýchlo vystriedaný odporom a znechuteným. Jej tvár zrkadlila tú istú emóciu, ktorá sa pohrávala i s tou mojou. Čistý hnev.