Kai•ros | J.B.

Anything but friendly, tactful and kind

Ak by som mala z môjho života vo Švajčiarku vybrať jednu jedinú vec, ktorá mi v Dortmunde chýbala, bolo by to bezpochyby Lucovo auto. To a sloboda, ktorá s ním prichádzala. Mohla som ísť kamkoľvek a kedykoľvek. Sama, poprípade s ním, bez toho, aby som sa tlačila s ostatnými ľuďmi v prepchatej mestskej hromadnej doprave alebo platila horibilné sumy za taxislužbu.

Nikdy som nedisponovala svojim vlastným autom. Nebola k tomu príležitosť, i napriek tomu, že vodičský preukaz sa mi už niekoľko rokov povaľoval v peňaženke, stratený medzi ostatnými dokladmi, či hlúpymi vernostnými kartami od kadejakých predajní, ktorých som mala neúrekom.

Na auto som momentálne nemala dostatok financií. Presťahovať sa z jedného štátu do druhého a prinavrátiť sa tak k svojmu starému životu čosi stálo. Okrem stresu a nervov aj celkom slušnú čiastku peňazí. A áno, možno som mohla požiadať o pomoc mojich rodičov, či strýka, no tým by som išla proti túžbe starej Caro, ktorou som sa opätovne chcela stať. Osamostatniť sa. Byť nezávislou. Už to, že som prijala od Akiho kľúče k apartmánu pri Phoenixe, bolo v rozpore s mojimi zásadami.

A hoci som sa štítila požiadať o pomoc moju rodinu, v prípade Diany mi to tak veľký problém nerobilo.

„Váš osobný šofér, plne k Vašim dispozíciám, slečna Watzke!" vítala ma v brzké utorňajšie ráno.

Kým ja som sa nespokojne teperila k jej autu, ona sa so širokým úškrnom opierala o kapotu. Bola ranným vtáčaťom. Svieža, čiperná, plná života a elánu do nového dňa. Bola som jej kontrastom. Nočná sova, ktorá ráno ledva stíhala, pretože posunúť budík päťkrát a dopriať si tak pár minút spánku nazvyš, je jednoducho nutnosťou.

Mali sme medzi sebou dohodu. Ona ma bude každé ráno čakať na parkovisku a ja sa postarám o naše raňajky. V preklade dve silné, čierne kávy so sebou a k tomu čerstvé maslové croissanty s krémovou čokoládovou plnkou, ktoré predávali v neďalekej pekárni.

„Vyzeráš, akoby si toho v noci veľa nenaspala."

Znechutene som k nej vzhliadla. Možno som mala kruhy pod očami, ktoré by sa nepodarilo zakryť ani tomu najlepšiemu korektoru z mojej make up kolekcie. Možno moje vlasy pripomínali vrabčie hniezdo, pretože som v časovom sklze nedokázala nájsť hrebeň a tak museli postačiť i prsty. A možno aj outfit, ktorý som si obliekala ešte v polospánku s privretými očami tak úplne neladil. Ale robí si snáď zo mňa srandu?

„Je sedem hodín ráno. Slovom SEDEM! Malo by byť zakázané vychádzať z postele skôr ako pred desiatou."

Občas som veci rada zveličovala. Pridávala drámu tam, kde nebola potrebná.

„Koľko si bola nezamestnaná? Necelé dva týždne?" rýpla do mňa Diana „Zvykaj si, že víkend bude opäť jediný čas v týždni, kedy budeš môcť leňošiť v posteli. A občas ani to nie."

S hlasným povzdychom som sa oprela o sedadlo spolujazdca: „Nemôžeš so mnou proste len súhlasiť?" uprela som na ňu zrak „Poprípade mlčať? Naozaj je nutné ma hneď za včas rána konfrontovať s tvrdou realitou?"

„Čo ja? Počkaj, keď pred teba Bastian položí všetky tie rozsiahle zdravotné záznamy patriace hráčom, ktorých ti pridelil. To ešte len bude stret s realitou. Keď sme už pritom, čo myslíš, koho ti zverí do starostlivosti?"

Pokrčila som plecami. Úprimne som sa nad tým ani len nezamýšľala. Nezáležalo na tom. Pracovala by som s kýmkoľvek. Adekvátnym spôsobom, ktorý by si vyžadovala situácia. Bez ohľadu na vzájomne vzťahy, sympatie, či antipatie.

„Dobre slečna komunikatívna spýtam sa teda inak. Koho by si chcela, aby ti Bastian pridelil?"

„Záleží na tom? Hrajú pre ten istý tím, pre náš tím a tým pádom chcem, aby bol každý jeden z nich po zdravotnej stránke čo najviac fit. Žiadne zbytočné zranenia, boľavé a natiahnuté svaly."