Kai•ros | J.B.

Emotionless

Po deväťdesiatich piatich minútach nastal vytúžený koniec. Vykúpenie z mizérie, ktoré svojim tretím gólom do prázdnej brány spečatil Harry Kane. Anglická superstár, ktorá úspešne zaplnila miesto po odchode majstrovského Roberta Lewandowskeho.

Na výsledkovej tabuly svietilo konečné skóre. 4:0. Borussia Dortmund utrpela na domácej pôde trpkú prehru s Bayernom Mníchov.

Kým fanúšici Bayernu nadšene výskali a ich šťastné skandovanie sa nieslo celým Westfalenom, fanúšici Borussie ostali bez slov. Za celý zápas sme na bránu Bavorov dokázali vystreliť len raz. Ten večer som naozaj porozumela všetkým tým rečiam, ktoré sa niesli nielen médiami, či zneli z nespokojného tábora našich podporovateľov, ale boli i akousi tichou šepkandou, ktorá sa šírila brackelskými chodbami.

Borussia Dortmund, už dávno nebola tou, ktorá sa pred rokmi dotkla môjho srdca a zanechala v ňom tak výraznú stopu.

Naprieč rokmi sa v tíme vystriedalo množstvo hráčov. Menili sa tréneri a z popredných miest sa do úzadia utiahlo nejedno veľké meno. Náš klub, bol ako sínusoida. Raz na absolútnom výslní a dvakrát toľko na samotnom dne.

Prehry patria k životu. Malé. Veľké. Občas trpkejšie, akoby sme chceli, či dokázali prijať.

Pohľadom som prechádzala po zaplnených tribúnach. Po žlto-čiernej mäse, ktorej súčasťou som bola a ktorá sa opäť raz musela vyrovnať s horkosťou, ktorú si pre ňu Borussia pripravila. Nevidela som do tvári jednotlivých ľudí, no dokázala som si predstaviť výrazy, ktoré ich museli zdobiť. Výrazy plné sklamania a hnevu. Emócií, ktoré neskrývali a naplno ich nechali vyznieť Westfalenom.

Piskot. Bučanie. Dupot. To všetko zrazu prehlušilo nadšený dav mníchovských fanúšikov. Čierno-žltá armáda dávala jasne najavo „Die Schwarzgelben" svoju nespokojnosť s ich výkonom. A oni stáli so vztýčenými hlavami pred tou neoblomnou stenou a s pokorou za sprievodu ďakovného potlesku, prijímali ich nespokojnosť.

Z pohľadu na nich mi telom prešiel mráz. Zakrádal sa mojou šijou a vzbudzoval vo mne nepríjemný pocit.

Nikdy predtým som na Signal Iduna Parku necítila toľko negatívnej energie naraz. Bolo to, akoby sa celý Westfalenstadion otočil chrbtom proti svojim hráčom.

„Nech sú všetci zodpovední bez výnimky, vrátane Terzića, nastúpení do hodiny v zasadacej miestnosti. Pre ich vlastné dobro dúfam, že majú pripravené nejedno uspokojivé vysvetlenie k tomu, čo za skurvené divadlo sa tu dnes odohralo. Takto amatérsky futbal som už dávno nevidel."

Namosúrený hlas, patriaci môjmu strýkovi, ma donútil odvrátiť zrak od ihriska. Dnešná prehra, bola poslednou kvapkou v pohári trpezlivosti Hansa- Joachima. V okamihoch, akým bol i tento, sa mu bolo neradno stavať do cesty. Ako malá som sa tejto jeho neoblomnej a autoritatívnej podoby bála. Dnes už viem, že je to niečo, čo patrí k funkcii, ktorú zastáva. Bez ohľadu nato, či som sa s takým správaním stotožňovala alebo nie.

S Dianou sme počkali nato, kým sa vyprázdnia tribúny a štadiónom zavládne ticho. Až vtedy sme sa odhodlali opustiť naše miesta. Ani jednej z nás sa totiž nechcelo zapliesť do chaosu, ktorý vonku bezpochyby vládol.

„Mám chuť spláchnuť dnešný večer vínom. Nezájdeme na pohárik alebo dva?" navrhla Diana.

Pokrútila som hlavou: „Aj napriek tomu, že pohár vína a k tomu tvoja spoločnosť, znie ako ponuka, ktorá sa neodmieta, naozaj dnes nemám náladu kamkoľvek ísť. Nabudúce, dobre?"

„Tak ťa odveziem aspoň domov?" spýtala sa.

Bez toho, aby poznala moju odpoveď vykročila k jej autu, ktoré bolo výnimočne zaparkované v podzemnej garáži. Okrem Dianinho mini-kupéčka a zopár drahých aut, ktoré patrili vedeniu klubu, boli obsadené i niektoré z parkovacích miest, vyhradených pre jednotlivých hráčov. I to, ktoré bolo označené číslom devätnásť. Stál na ňom jeho čierny Range. Ten, v ktorom som sa viezla pred pár dňami. Moje racionálne zmýšľajúce ja, sa v sekunde utiahlo do úzadia a vytvorilo priestor pre moju impulzívnosť.