Kai•ros | J.B.

Sharpness and irony

S mrzutou náladou som kráčala brackelskými chodbami. Bola som unavená, nevyspatá a žilami mi namiesto kofeínu kolovala obyčajná krv. V mojom prípade doslova vražedná kombinácia.

Z pobrežia Severného mora sme sa vrátili neskoro v noci. Na hodinkách svietila temer polnoc, keď som sa zvalila do nadýchaných, mäkkých perín mojej postele. I napriek tomu, že som ledva držala oči otvorené, som nedokázala zaspať.

V mysli sa mi neustále prehrávali okamihy z pláže. Akoby boli akým si filmom, ktorý bol nahratý na pokazenej páske, ktorá nemala svoj koniec a tak sa neprestajne dokola opakovala. Stará páska s klasickým čierno-bielym romantickým slaďákom.

Nalyn hlasný štekot sa miešal s Julianovým hravým smiechom. Jeho tvár, pri sledovaní rozblázneného štvornohého maznáčika, zdobil široký úsmev. Ten a malé priehlbinky v lícach, ktoré vytváral. S očami sa mu pohrávala typicky chlapčenská iskra a s vlasmi, na ktorých mal jednu z jeho mnohých šiltoviek zas tuhý vietor. Pozadie tomu všetkému dotvárali rozbúrené vlny obmývajúce piesočnatú pláž.

Tým najzvláštnejším na tom celom, som bola ja. Postava Carlotty Watzke, ktorá v tichosti kráčala po Julianovom boku a jej pery sa tiahli do jemného úsmevu.

Teplo, ktoré sa rozpínalo mojim telom pri pohľade na Nalu a Juliana v tom momente na pláži, sa ním šírilo i popritom, ako som sa k nemu v myšlienkach spätne vracala.

S každým privretím očí, sa mi v mysli vynárala jeho tvár a znel jeho hlas. Tej noci si pre seba ukradol všetok môj spánok.

Chodbou, po ktorej som kráčala sa rinulo až nezvyčajné ticho. Zväčša celkom rušná a frekventovaná chodba zívala prázdnotou. V dohľade nebol jediný zdravotník alebo naopak hráč, majúci naplánovanú rehabilitáciu, či inú fyzio procedúru.

To ticho vo mne umocňovalo nádej, žeby mohlo ísť o relatívne pokojný záver pracovného týždňa.

„Dobré ráno," zamumlala som popri prechádzaní okolo Bastianovej kancelárií. Dvere na nej boli ako vždy otvorené.

„Ránko!" odzdravil ma nie jeden, ale dva hlasy súčasne.

Ten prvý patril Bastianovi a ten druhý, ktorý mi zabránil v chôdzi a prinútil ma cúvnuť pár krokov späť, zas Matsovi.

„Potrebuješ niečo, Carlotta?" spýtal sa Bastian potom, ako som nakukla dnu do jeho kancelárie.

„Vlastne nie, ale využijem toho, že tu máš pána Hummelsa," očami som spočinula na zmienenom, ktorý, hoc mi bol otočený chrbtom, sa poza svoje robustné ramená díval zvedavo priamo do mojej tváre „aspoň, ho nebudem musieť naháňať po celom tréningovom centre."

„Mats potrebuje čosi skonzultovať pred zajtrajším zápasom proti Bayernu." ozrejmil mi Bastian.

„Keď skončíte, mohol by si sa u mňa na slovíčko zastaviť?" rozprávala som smerom k nášmu stredovému obrancovi „Nebude to na dlho, len taká maličkosť." uistila som ho.

Hnev na Matsa zo mňa už dávno opadol. A i napriek tomu, že som sa na neho viac nehnevala aj tak som si nedokázala pomôcť a chcela som mu dať jasne najavo to, čo si o jeho spolčení sa s Julianom myslím. Koniec koncov, bol to svinský ťah a to nie len voči mne, ale i voči Diane. Pokiaľ chceli bojovať, mali siahnuť po spravodlivejších zbraniach, než len zneužiť naivitu a slabosť pobláznenej ženskej.

Mojim prvotným zámerom bolo si ísť odložiť veci, preobliecť sa do pracovnej rovnošaty a zájsť si do kantíny po čerstvú kávu, bez ktorej by som inak nebola pripravená nato, odštartovať môj pracovný harmonogram. Celý môj plán však stroskotal v sekunde, v ktorej som sa ocitla pred mojou pracovňou.