Kai•ros | J.B.

Playing with the devil himself

Jazero Phoenix predo mnou rozprestieralo svoju náruč. Opretá o zábradlie, som sa kochala výhľadom, ktorý mi núkala Julianova strešná terasa. Pokľudná hladina vody, na ktorej sa odrážali prvé slnečné lúče, zaplavujúce Dortmund, pôsobila temer ako balzam pre moju dušu.

Bolo brzké aprílové ráno a ja i napriek tomu, že som odjakživa viedla život nočnej sovy a tým pádom dokázala prespať celé doobedie, som zrazu, nevedno tak úplne kvôli čomu, nedokázala zažmúriť oka.

Bolo to snáď Julianovou spiacou tvárou, na ktorú som sa nedokázala prestať dívať a ktorej črty som si precízne jednu po druhej vkladala do pamäte, pretože strach z toho, že takýto okamih sa medzi nami už viac nezopakuje, bol jednoducho priveľký nato, aby som tak neurobila?

Alebo to bolo vďaka všetkým tým citom, o ktorých som si myslela, že už dávno ľahli popoľom, no predchádzajúca noc opäť zapálila tú zblúdilu iskru medzi nami a rozvírila všetky prachom zapadnuté emócie?

Veľa sme toho nenarozprávali. Temer nič. No jazyk našich tiel, bol viac než výrečný.

Dotyky. Jemné, krehké zápisy, vpisujúce sa do našej pokožky.

Jeden dotyk, jedna stopa, ktorú zanechal na mojom tele. Malá, v skutku nenápadná, no o to mocnejšia. Každý jeho dotyk, vo mne čosi spúšťal. Čosi, čo žiadny iný muž pred ním nedokázal. Skrz jeho dotyky som okúsila nebeský raj.

Už viac to nebol len sex, bohapusté uspokojenie pudových túžob. To, čo sa medzi nami odohralo, nebolo ani ako v tú noc na Westfalene po prehre proti Bayernu, či ako mnoho iných nocí po nej, ktoré sme spolu strávili.

Netušila som ako to vnímal on, čo cítil, či to, čo by chcel. Nebola som si istá ani tým, čo pre neho znamenám. Musela som však sama pred sebou priznať, že Julian Brandt, mi viac nebol ľahostajným.

V ušiach mi zneli jeho slová. Tie isté, stále dokola a dokola sa opakujúce.

„Neschovávaj sa predo mnou, chichi. Pred hocikým iným áno, len predo mnou nie." jeho rozpálený dych ma pošteklil v blízkosti ucha „Otvor oči, kráska a dopraj mi pohľad na tú slasť, ktorá sa v nich leskne."

V tú noc sme boli naozaj prepojený. Nie len skrz naše prepletené telá, či intenzívny pohľad, ktorým sme sa jeden tomu druhému dívali do tváre. Spájalo nás ešte čosi. Čosi naviac, čo tam predtým nikdy nebolo. Túžba.

Túžba po uspokojení. Po láskaní. Po rozmaznávaní. Nebola to však sebecká túžba, ako tomu bolo doposiaľ. Po prvýkrát, po všetkých tých nociach, to bolo o tom druhom. O tom, čo chce ten druhý. O tom, čo privedie toho druhého k povestnému stretu s rozbúrenými výšinami.

Jeho pery mapovali moju kožu. Jemný bozk na líce. Nenápadný bozk do záhybu ucha. Malé uhryznutie do tenulinkej kože na krku. Akoby znovu objavoval už raz prebádané územie. To, ktoré si už raz majetnícky označil za svoje. A moje telo senzitívne reagovalo na každý jeho pohyb. Boli to zimomriavky, ktoré sa objavili všade tam, kde prešli brušká Julianových prstov. Boli to tlmené stony a prerývaný dych, ktoré zneli mojimi ústami vždy vtedy, keď jeho telo bolo k tomu môjmu zase o čosi bližšie.

Prepletené prsty na rukách. Iskriace oči. Hravé úškrny. Nesmelé úsmevy. Napätie. Jednoducho ja a Jule.

A hoci sme si v ten večer veľa slov nevymenili, obaja sme vedeli, že sa to v nasledujúce ráno bude musieť zmeniť. A ono sa to i zmenilo.

Julianovu prítomnosť som akosi vycítila. Vedela som, že postával medzi zárubňou dverí a premýšľal nad tým, či urobiť krok smerom ku mne alebo opäť pár rýchlych krokov vzad.