Kai•ros | J.B.

Disappointment, such a beautiful ending

Wembley, London, June, 2024

Život vo Wembley na stotinu sekundy ustál. Akoby sa celý Londýn na okamih ponoril do ticha a dal Vám priestor k zamysleniu sa.

Celý život o čomsi snívate. Celý život kamsi smerujete a kráčate. A zrazu, keď stojíte tesne pred bránami a zostáva pred Vami už len jeden jediný, ten posledný a mnohokrát i ten najťažší krok, Váš sen sa začne pomaly vzďaľovať. Zaobalí ho hustá, mliečna hmla, v ktorej sa postupne rozplynie. A Vy len nehybne stojíte tesne pred cieľovou rovinou a nie ste schopný tak úplne porozumieť tomu, čo sa práve stalo. Prejde minúta, dve, tri a po prvotnom tranze, ktorý Vás omámil, nadíde skľučujúca realita. Vaše telo zaplaví vlna emócií, zväčša tých negatívnych. 

Úzkosť, pomaly sa prelínajúca do smútku. Smútok, pomaly vyúsťujúci v frustráciu. Až napokon ostane len sklamanie, šíriace sa celým Vašim vnútrom. 

Sklamanie, znak toho, že ste sa odhodlali snívať. My všetci, celá Borussia Dortmund, cez vedenie klubu, zamestnancov jednotlivých oddelení, nás hráčov až po našich verných fanúšikov, ktorí mnohokrát predstavovali toho povestného dvanásteho hráča v hernom poli, sme sa odvážili snívať. Snívali sme malý-veľký futbalový sen. Krásny sen. Možno jeden z pomedzi tých kariérne najkrajších. Sen o víťazstve v Lige majstrov. Sen o tom, ako vo Wembley budeme práve my tí, ktorí za sprievodu padajúcich konfiet nad hlavu v triumfe vydvihnú víťazný pohár.

Sklamanie, tak krásny smútok. Vhodný koniec pre tragický príbeh, nesúci názov očakávania.

Sľúbili sme si, že táto sezóna bude iná. Špeciálna a výnimočná. Sezóna so šťastným koncom, po ktorom sme, po tej minuloročnej, tak veľmi túžili.

Život, však píše svoje vlastné trpko-sladké scenáre. Tŕnisté scenáre, ktoré sú na míle vzdialené Vašim predstavám a očakávaniam.

Všetko mi to bolo až príliš povedomé. Príliš totožné s tým, čo som prežíval pred pár mesiacmi.

Na jednej strane panoval nadšený rev a radosť mojich protihráčov, na tej opačnej, len ponurosť a slovami neopísateľný žiaľ, blyštiaci sa v očiach mojich spoluhráčov.

Borussia Dortmund bola opäť raz tou zlou Borussiou. Tou trpkou, chladnou, bez štipky súcitu a zľutovania. Tou, ktorá najviac ubližovala tým, ktorí ju vždy najviac milovali.

Borussia Dortmund opäť raz zlyhala. Ako pred rokom na domácej pôde, tak i teraz na tej svetovej, pred zrakmi miliónov. Najprv to bol Meisterschale, ktorý sme mali na dosah a ktorému sme dovolili, aby prekĺzol pomedzi naše prsty a o rok a čosi neskôr ho vystriedal ušatý pohár Ligy majstrov.

Vo vzduchu navôkol mňa bola cítiť bolestivá prehra. Ako jemný poprašok lietala vzduchom a dopadala na naše plecia, na ktorých sa menila na bremeno. Pod jeho ťarchou sme sa ledva dokázali držať na nohách. Niektorí z nás kľačali, s hlavami zvesenými a dlaňami pevne zomknutými v päsť. Iní si rukami zakrývali tvár a nehybne ležali na trávniku. A potom tu boli takí ako ja, ktorí sa s prázdnotou v očiach dívali len kam si do neznáma.

Na ramene som pocítil pevný stisk. Malé gesto podpory a solidarity, ktoré každému jednému z nás venoval tréner. Kráčal od jedného k druhému v snahe pozbierať a zlepiť všetky tie kúsky, na ktoré sa roztrieštil jeho tím. A hoci nechcete, musíte sa pozviechať. Z posledných síl sa postaviť čelom k príbehu, ktorý pre Vás osud napísal. Pretože i napriek sklamaniu, ktoré prežívate, strate, ktorej čelíte, nemôžte sa len tak zaseknúť a ostať stáť na jednej a tej istej strane knihy. Je potrebné sa v príbehu posunúť ďalej.