Muži sú z Marsu a ženy sú z Venuše. Typické klišé, ktoré sa objavilo v nejednom ženskom časopise, či vzišlo z úst nejednej nasrdenej ženy. Nikdy som tomu extra nerozumela, až do doby, kým som ja sama nezačala randiť.
Naprieč rokmi som absolvovala nejedno rande a spoznala nejedného muža. Ich charakter sa rozpínal čiarou, kde na jednom konci stáli všetci tí, ktorých by ste mohli kategorizovať nálepkou „mamičkini synáčikovia", teda na jednej strane absolútni džentlmeni, no na strane druhej totálni mamľasi, ktorí z Vás chceli mať radšej ďalšiu matku, (čítaj ako slúžku), a nie partnerku. Ich kontrastom, absolútnym protipólom, boli neskonale dobre vyzerajúci muži, tak trošku „zlí chlapci", z ktorých síce vyžarovala charizma, no v ich očiach ste boli len sexuálnou hračkou, s ktorou si užijú a potom ju vymenia za novú, asi príťažlivejšiu ešte neprebádanú verziu.
Hoci sa svojim charakterom a výzorom líšili, jedno mali všetci spoločné. Prezentovali sa, v opozícií voči žene, ako to racionálnejšie zmýšľajúce pohlavie.
Nie som tu od toho, aby som tento fakt popierala alebo ho vyvracala. Koniec koncov, existuje celá jedna odnož psychológie, ktorá sa venuje problematike rozdielov medzi mužmi a ženami a ktorá zároveň tvrdí, že muži sa pri rozhodovaní orientujú viac na rozum a ženy zas viac na emócie. (Odmyslime si to, že všetka tá ich povestná racionalita sa vytráca v okamihu, v ktorom okolo nich prejde ženský zadok navlečený v upnutej mini sukničke, či vypasovaných džinoch a o slovo sa tak hlásia ich primitívne pudy.)
Jedno mi však prosím Vás vysvetlite.
Prečo do pekla, keď sú vedou chlapi považovaní za tak strašne racionálne zmýšľajúcich, robia tak iracionálne rozhodnutia?
Rozhodnutia typu- ukončím medzi nami z ničoho nič kontakt, len tak, bez akéhokoľvek dôvodu, lebo môžem, lebo som chlap.
Julian tak v mojich očiach dostal automaticky nálepku „zlý chlapec".
„Občas sa zamýšľam nad tým, či sú si ženy a muži naozaj súdení."
Môj hlasný povzdych upútal Dianinu pozornosť. Tá doposiaľ ležala rozpľasnutá na mojom koženom gauči a tupo zízala do stropu. Na dlážke opodiaľ nej bol položený pohár a v ňom zbytky nedopitého vína.
Fajn, možno sa ešte ani jedna z nás tak celkom nedostala z fáze sebaľútosti a možno, ale len naozaj možno víno pretrvávalo v role nášho verného súpútnika.
„Vieš," pokračovala som „čo keď niekde vo vesmíre nastala chyba a v skutočnosti by sa ženy a muži nemali miešať. Nebol by tak život jednoduchší?"
„Niečo ti poviem," Diana sa sprudka narovnala, rukou siahla po vínovom pohári a so všetkou teatrálnosťou, ktorá jej bola v posledných dňoch vlastná, do seba kopla zvyšné kvapky červeného, ktoré na dne ešte zostávali „dobrý muž neexistuje. Žena si ho musí vypiplať k svojim predstavám. Chlap ako taký je ako nadýchaný, plnený croissant. To, čo každá žena chce a po čom túži, je tá lahodná, sladká krémová plnka, ktorá sa jej rozplynie na jazyku, no tá sa ukrýva pod tenunkými vrstvami maslového cesta. A preto sa k nej musíš prehrýzť. Prvým zahryznutím odstraňuješ všetky jeho traumy z detstva- to čo mu urobila jeho matka, či všetky bývalé pred tebou. Ďalším zahryznutím sa dostávaš o čosi bližšie k tvojmu vytúženému cieľu, no v ceste ti stále stoja všetky tie maskulíne sračky, ktoré mu do hlavy vsádzali jeho najlepší priatelia pri orosenej plechovke piva a športovom zápase. Od lahodnej čokoládovej plnky ťa delí už len posledný hryz. Môj osobne najobľúbenejší- mužské ego, do ktorého sa musíš poriadne zahryznúť a ktoré v ňom musíš zlomiť."
To s akou vážnosťou rozprávala ma rozosmialo: „Toto si si zas v akej múdrej knižke prečítala?" nedalo mi do nej nerypnúť.
Diana čítala veľa, predovšetkým romantické hlúposti so sexuálnym podtónom, z ktorých postupne osprostievala.
أنت تقرأ
Kai•ros | J.B.
أدب المراهقينCarlotta Watzke sa po dlhých rokoch strávených v zahraničí vracia do rodného Dortmundu. Jej návrat bol neočakávaný, impulzívny. Presne taký, ako ona sama. Realita, s ktorou sa však v Dortmunde stretáva jej nie je po chuti. Westfalenstadion, na ktoro...
