Kai•ros | J.B.

Fools rush in where angels fear to tread

Opatrnosť.

Chcela som, aby sme boli viac opatrní. Ostražití pred svetom na vôkol nás. Pred ľuďmi, ktorí boli každodennou súčasťou našich životov. Odstupom času, som sa samej seba pýtala prečo. Predsa, bolo to len hlúpe pravidlo, no nie? Jedno z mnohých, ktoré sme si navzájom stanovili, aby sme sa uchránili pred absolútnym pádom. Otázkou je, pred akým pádom? Pádom do čoho?

Pádom do chaosu? Pádom do zamilovanosti? A, nie je to vlastne jedno a to isté?

Každým ďalším dňom, však toto pravidlo strácalo na svojom význame. Bola som to predsa ja, ktorá na ňom z počiatku tak veľmi nástojila. A stále som to len ja, ktorá z nás dvoch žiada o väčšiu opatrnosť. I napriek tomu, že si plne uvedomujem limity, ktoré so sebou toto pravidlo prináša. Aká som len patetická! Nerozhodná.

Nebolo by jednoduchšie toto pravidlo len tak zmazať? Vyškrtnúť ho a tváriť sa, že nikdy nebolo ani len súčasťou pôvodného zoznamu?

Povedať o nás niekomu. Nebyť len tajomstvom.

Neviem, no jedno Vám poviem- ak ste príliš opatrný, prehnane zaujatý opatrnosťou, veľmi ľahko o niečo zakopnete.

Raz som čítala zaujímavú esej. Bola o kritike, no paradoxne vo mne zarezonovalo čo si iné, čo s kritikou ako takou nemalo nič spoločné.

Blázni sa ponáhľajú tam, kam sa anjeli boja vkročiť.

Bola som blázon? Bolo bláznovstvom, ak som hneď potom, ako som ho požiadala o väčšiu opatrnosť, bezmyšlienkovito nastúpila do jeho auta a súhlasila s tým, že po jeho boku strávim ďalšiu noc?

Ak ste odpovedali kladne, tak potom áno. Možno som predsa len bola bláznom.

Bláznila som z Juliana Brandta. Z arogantného blonďavého futbalistu, ktorého drzácky úškrn mi zvykol rozvibrovať všetky nervy v tele. Z počiatku to bol taký iný druh bláznovstva. Hocičo čo povedal, hocičo čo urobil ma nútilo šalieť. Nedokázala som ho vystáť. Jeho a jeho bezprostrednú blízkosť. Snažila som sa mu vyhnúť. Aj napriek tomu, že osud, či hlúpa súhra okolností, nazvite si to ako chcete, hrala vždy v môj neprospech.

Prešlo pár dlhých týždňov a ja stále šaliem, no tentokrát je to iné. Túžim sa ho dotýkať, bozkávať ho. Obkresľovať bruškami prstov každú jednu atramentovú kresbičku, ktorá zdobí jeho telo. Počúvať ho dlhé hodiny. Jeho a jeho hlas. Smiať sa s ním. Plakať. Byť mu jednoducho blízko.

Robiť všetko to, čo robíte, keď sa pomaly do niekoho zamiľovávate.

„Ostaneš dnes so mnou?" Julianov rozpálený dych ma pošteklil v záhybe krku. Perami kopíroval tenulinkú pokožku môjho nahého tela. Obsypával ju jemnými bozkami, zanechával na nej malé uhryznutia. Putoval cez odhalenú kľúčnu kosť, ďalej po ramene, až sa dopracoval k samotnému krku, ktorému venoval všetku svoju pozornosť. Bola to jeho obľúbená činnosť. Láskať ma, rozmaznávať svojimi dotykmi.

„Ráno sa ani jeden z nás nemusí nikam ponáhľať." jeho oči vyhľadali tie moje. Bledé, modré dúhovky, v ktorých som sa neraz stratila, sa intenzívne vlievali do tých mojich. Hypnotizovali ma.

„Hm," hrýzla som si spodnú peru „skús ma o tom presvedčiť." vydýchla som.

V Julianových očiach sa zablysla iskierka hravosti a ľavý kútik pery sa mu po vytiahol do výšky, vytvárajúc na jeho tvári tak odhodlaný úškrn.

„Rada sa zahrávaš s diablom, však?" šepol.

„Povezme," prstami som chytila jeho bradu, nútiac ho tak dívať sa mi do tváre „že rada tancujem na tenkom lade." s posledným slovom som si ho pritiahla k sebe a náruživo pobozkala jeho pery. Mäkké, šťavnaté vankúšiky. Sladké a zakázané. Presne ako muž, ktorému patrili. „Na veľmi tenkom lade." dodala som potom, ako sme sa dobozkávali.