Wild Rose! [SK]

1. Práca

Ponáhľala som sa, už teraz som nestíhala. Mala som tam byť už pred desiatimi minútami. Narýchlo som si na seba natiahla čierne džínsy a hľadala vhodné tričko. Potom som ho našla prehodené cez sedačku a obliekla si ho. Bolo tiež čierne a obtiahnuté. Cez plece som si prehodila čiernu cestovnú tašku. Utekala som, aby som si ešte stihla obuť čižmy na vysokom podpätku. Dlhé blonďavé vlasy som si zaplietla do vrkoča a mohla som vyraziť. Byt som zamkla na dvakrát a výťahom sa zviezla do garáží. Tam na mňa čakal môj poklad. Červené Ferrari. Ešte som sa poobzerala, či ma náhodou niekto nesledoval. Keď bolo všetko v poriadku, otvorila som dvere. Zaborila som svoj zadok do mäkučkej sedačky a naštartovala. Zapla som si navigáciu, aby som vedela kam ísť, pretože som sa už viackrát stratila.

Moja práca bola veľmi nestabilná, ale mala som ju rada. So svojím šéfom som sa stretávala vždy na inom mieste, ktoré určoval on. Len pre bezpečnosť. Teraz sme sa mali stretnúť v parku. Dá mi určite meno a adresu osoby a potom je už všetko len a len na mne. Motor zahučal, keď som opúšťala garáž, a pneumatiky zapišťali. Stiahla som okno, aby som mohla pomocou tlačidla zavrieť garáž. Tašku som nechala pohodenú na mieste spolujazdca. Prešla som okolo Eiffelovej veže, keďže som bývala v Paríži, a skoro som vrazila do auta predo mnou, ktoré chcelo odbočiť. Zabrzdila som a šofér mi ukázal istý vztýčený prst. Zopakovala som to gesto po ňom. Idiot. Ešte som aj zatrúbila, nech sa takíto ľudia spamätajú.

„Kde máš smerovku?!" vykríkla som.

Keď som ho predbiehala, poslala som mu vzdušný bozk. Len pokrútil hlavou a ja som sa radostne zasmiala. Hneď som mala lepší deň. Zaradila som sa do premávky a moja nálada opäť klesla na bod mrazu. Neznášala som francúzsku dopravu. Všade dlhé kolóny áut, ktoré nikdy nekončili. Raz som dokonca stála aj tri hodiny. Zavrčala som a zovrela volant pevnejšie.

Dýchaj, Amelia, dýchaj, opakovala som si v duchu.

Auto predo mnou sa pohlo a vzápätí pribrzdilo.

To tu nikto nevedel šoférovať?

Pozrela som napravo, ale v tom momente na semafore zasvietila zelená. Zaradila som rýchlosť a dupla na plyn. Keď som sa obzrela, zbadala som známu osobu. Napravo sedel vo svojom malinkom aute môj šéf. Zakývala som mu s falošným úsmevom. Odkýval mi a poslal vzdušný mľaskavý bozk. Počula som, žiaľ, aj ten mľaskot, keďže som mala otvorené okno. Obrátila som svoju pozornosť dopredu a zistila, že sa predo mňa napchal autobus plný ľudí. Vyštartovala som a snažila sa ho obísť. Šéf sa držal v tesnom závese za zadkom môjho auta. Navigácia mi kázala odbočiť doľava. Ocitla som sa v blízkosti rieky Seina, tak som spomalila, motor ticho zapriadol a zaparkovala som tesne vedľa duba. Vystúpila som a podišla som k lavičke, kde ma už čakal môj nadriadený. Nadýchla som sa, do nosa sa mi dostal svieži vzduch zmiešaný s nejakou vôňou kvetín.

„Ahoj, Amelia."

Oči sa mu rozšírili a chystal sa ma objať. Odkašľala som si a silene sa usmiala.

„Ahoj, Dereck," zasyčala som a potľapkala ho po pleci. Ruku som si potom nenápadne utrela do nohavíc a sadla si na lavičku.

„Čo pre mňa máš?"

Preložila som si nohu cez nohu a uprela naňho svoje zelené oči. Vedela som, že sa mi v nich zaiskrilo, tešila som sa na odpoveď. Začal sa hrabať v saku, až napokon našiel zdrap papiera. Zahľadel sa naň a podal mi ho. Zbežne som si ho prezrela. Ako som očakávala. Meno a adresa. Vedela som, čo mi je súdené, moja úloha bola jasná.

***

Sedela som doma už vyše pol hodiny a plánovala, ako sa nepozorovane dostať do bytu. Alebo skôr do vily. Po dvanástich minútach sa mi počítač konečne zapol. S povzdychom som skontrolovala potrebné zložky a mapy rôznych domov, keď som konečne našla ten dom. Nahádzala som si potrebné veci do cestovnej tašky, no vtom ma vyrušilo hlasné zvonenie alarmu.

Kto sem šiel?!

Zaujala som pripravený postoj, aký som sa naučila na hodinách karate. Počula som tiché našľapovanie bosých nôh na plávajúcu podlahu. Takže niekto skúsený. Nasala som do nosa vzduch a vyčkávala na neznámeho. Kroky som počula bližšie, čoraz bližšie. Tentoraz som zadržala dych. Všade bolo ticho, žiadne cupotanie po podlahe. Odrazu ma niekto stiahol na posteľ, až som od šoku vykríkla. Sadol si na mňa obkročmo...

Nemohla som dýchať!

Spod perín sa mi horko-ťažko podarilo vytiahnuť nôž, ktorý som si tam vždy schovávala pre každý prípad, a chystala som sa útočníka bodnúť, ale započula trhanie látky. S istotou som mohla určiť, že som sa práve rozlúčila so svojím obľúbeným tielkom. Neznámy mi na oči nasadil nejakú saténovú látku, takže som nemala šancu niečo uvidieť. Nedokázala som sa brániť, nie tak efektívne. Prerývane som dýchala. Zacítila som spaľujúci dotyk na nahej koži, potom mi niečie prsty začali vyzliekať tričko. O chvíľu som na perách pocítila tie pery. Už som mala jeho jazyk v ústach. Vzoprela som sa na lakťoch a poddala sa tomu bozku. Zvýskla som, keď mi dravo zahryzol do spodnej pery. Ruky som našťastie nemala zviazané, tak som sa ho pokúšala odtisnúť. Strhla som si tú masku a prekvapene zistila, že je červená. Prižmúrila som oči. Jeho prsty mi skúmavo prechádzali po celom tele. Prekryla som mu ich svojimi, zabudla na to, že mám dôležitú úlohu, a vyhrnula mu tričko. Odhodila som ho niekam do rohu izby a opatrne skúmala prstami jeho hruď. Potiahla som ho za chĺpky okolo bradaviek. Vzdychla som slasťou, keď mi odopol podprsenku a mučivo pomaly mi ju dával dole.

Nie, nie, nie! Toto musí skončiť!

Mierne som ho odsotila.

„Am?" spýtal sa.

Zasmiala som sa a obrátila sa na bok. Jeho som zhodila vedľa seba.

„Čo sa to s tebou deje, Am?"

„Nič, som v pohode. Len... no, mám prácu," nevinne som odvetila a pobozkala ho.

„Tie tvoje tajnosti o práci! Už mi s tým lezieš na nervy," zrúkol, rýchlo si natiahol tričko a ešte pred odchodom sa zastavil vo dverách. „Ak budeš mať chuť na sex, zavolaj."

A otočil sa na päte. Tak toto bol môj úžasný priateľ, pre ktorého som len nejaká sexuálna bábika. Nikdy som ho nemilovala, takže mi to nevadilo. Pozrela som na hodinky.

„Do riti!" zakliala som.

Už pred hodinou som tam mala byť. Debilný Andrew.

Ďakujem za všetky votes a komentáre😇
Baruš