Wild Rose! [SK]

49. Veríš mi?

Kým sme si s Danielom dlhú chvíľu hľadeli do očí, neschopní slov, jeho súrodenci sa nenápadne vytratili.

Nevedela som čo povedať, vedel o mojich citoch a aj napriek tomu ma ďalej využíval. Keď som upierala zrak do tých jeho modrých očí, slzy sa mi tlačili do tých mojich. Smrkla som, žmolila si prsty a konečne som odvrátila pohľad. Nevydržala som to, všetky spomienky sa mi prehrávali pred očami ako spomalený film.

Prvá slza mi stiekla po líci a za ňou nasledovali ďalšie a ďalšie. Sklopila som pohľad k zemi, keď som videla, ako tam stále stojí, nehýbe sa, nič nehovorí. Na tvári mal starostlivo nasadený kamenný výraz. Vzdychla som, zúrivo si zotrela slzy z očí a zaostrila som naňho zrak.

,,Tak teraz budeš ticho, čo?!" skríkla som, vnútri to vo mne vrelo. Cítila som, že každú chvíľu budem zúriť ako sopka.

,,Amelia, ja-" začal, ale po vyslovení toho mena som skrčila tvár do grimasy.

,,Rose," poučila som ho. Svoj pohľad zdvihol a stretol sa s mojím uplakaným.

,,Čo prosím?" prekvapene zažmurkal a očami ma skenoval. Každú mimiku, pohyb a reakciu.

,,Volám sa Rose," sykla som. Pôvodne som nechcela byť taká zlá, ale... Nie vždy vyjde všetko tak, ako chceme.

,,Ako vieš svoje pravé meno?" spýtal sa a mala som pocit, že ho to úprimne zaujíma.

,,Od otca," mykla som plecom. Čakala som na jeho reakciu, pretože som si nebola istá, či som mala objaviť skrýšu svojho otca.

,,Ty si našla Michaela?" znova sa zatváril prekvapene a v úžase nadvihol jedno obočie.

Michaela? Môj otec je ten Michael? Ten, na ktorého si tak dávno pripíjali?

,,Áno," odpovedala som po chvíli, keď do seba zapadli všetky skladačky.

Chytili Michaela, a keďže im nechcel povedať, kde ukryl peniaze, tak uniesli mňa. Preto ma Daniel začal zvádzať a popritom hľadal na mojom tele tetovanie, ktoré malo byť kľúčom k pokladu. Konečne mi to dávalo zmysel.

,,Dobre teda, Rose, ja neviem čo povedať," priznal sa po chvíli a na jazyku sa pohral s mojím menom.

Zúrivo som zavrčala, zaťala zuby a zahryzla si do jazyka, aby som nepovedala niečo nepekné. Zhlboka som sa nadýchla a aspoň trošku som sa upokojila.

,,Rose, ja-ja neviem, čo chceš počuť," začal opatrne a váhavými krokmi smeroval ku mne. Ani som sa nepohla, moje znovu nájdené srdce sa opäť ozvalo a dávalo tak najavo svoju existenciu.

,,Prosím ťa, nepribližuj sa," vykoktala som zo seba namáhavo. Rozum mi vravel niečo iné, ale za to srdce sa tiež chcelo podeliť o svoj vlastný názor.

Zastal. Nohou, ktorou chcel skrátiť tú vzdialenosť medzi nami, spravil krok vzad.

,,Čo chcem počuť? Čo chcem počuť ja?! Chcem počuť, čo cítiš!" vykríkla som a frustrovane si zahrabla do vlasov.

Znova o krok odstúpil a v tvári sa mu mihalo množstvo emócií. Už som nevládala, nedokázala som to viac počúvať, pozerať sa na osobu, do ktorej som sa zamilovala. Ešte raz som mu venovala posledný pohľad predtým, ako som sa otočila na odchod.

Spravila som jeden krok. Počula som za sebou povzdychnutie. Vykročila som pravou nohou a spravila som druhý krok.

,,Počkaj, prosím," zavolal za mnou a znel... vystrašene, možno aj nervózne.

Preglgla som a čakala, čo zo seba vypotí. Potili sa mi dlane, vzduch akoby oťažel. Niečo sa chystalo. Myklo mnou, keď sa mi Danielove paže obtočili okolo pása. Zastavil sa mi dych a srdce sa mi šialene rozbúchalo. Nosom sa mi dotkol líca, tak som cítila jeho prerývaný dych.