Wild Rose! [SK]

9. Hra na mačku a myš

Moja hlava narazila na inú hlavu a okamžite mi v nej začalo trešťať. Prisahám, že som videla hviezdičky. Chytila som sa za ňu a snažila sa utíšiť tú bolesť. Prižmúrila som oči, keď mi niekto opakovane stúpal na nohu. Kurva, tá bolesť!

„Moja noha!" zrúkla som. Očami som prepaľovala toho predo mnou. Toho, ktorý do mňa vrazil. Alebo ja doňho?

„Poď sem!" potiahol ma za ruku, až mi ju skoro rozmliaždil.

V tej rýchlosti mi padli všetky plavé vlasy do tváre. Chcela som si ich nejako odhrnúť, ale nemala som šancu, preto som si ich len odfúkla. Aj tak sa potom vrátili na svoje miesto.

„Čo prosím?" spýtala som sa nahnevane. Všetci sa ku mne správali ako k väzňovi. Znova ma potiahol a pokračovali sme v ceste. Potkla som sa o každučký kameň, ktorý sa našiel na zemi.

„Nemôžeš ísť rýchlejšie?!"

Pochybovačne som naňho zazrela – síce som videla len tmavý tieň – a otvárala som ústa, no vtom ma prerušil.

„Ako sa vlastne voláš?"

Tentoraz som naňho pozrela s vypúlenými očami. Nevie moje meno? On ho nevie?!

„Len aby sme si to ujasnili. Si môj únosca, však?"

Prikývol. Nič viac. Spravil len jednoduchý pohyb hlavou.

„Ako to, že nevieš, koho si uniesol?" uprela som na pána únoscu pohľad.

„A načo mi to je? Viem, koho som uniesol," prehovoril s veľmi zhrubnutým hlasom. Trochu som sa uškrnula. Jeho odpovede si odporovali.

„A čo keď som tá nesprávna?" zaklipkala som mihalnicami a prehodila si vlasy na jednu stranu. Išla som na to strategicky.

„Viem, o čo sa pokúšaš," zamrmlal, snažil sa ovládnuť svoj hlas. Videla som, ako dosť často pregĺgal.

„A o čo?" zatiahla som a jazykom brnkla o zuby. Priblížil sa ku mne, až som cítila jeho mentolový dych. Možno to fungovalo.

„Nepustím ťa len preto, že si pekná, a chceš, aby som ťa pretiahol."

Zostala som stáť ako šokovaná. Tak toto ma zároveň urazilo aj potešilo. Zachovala som si však neutrálny výraz.

„Kto povedal, že chcem, aby si ma pretiahol? Bolo by úbohé, keby ma pretiahne môj únosca."

Pozrela som jeho smerom. Z jeho výrazu sa nič nedalo vyčítať.

„Keby bolo keby, tak by si tu nebola!" zahrmel a sotil ma, nech pokračujem v ceste. Dosť to zabolelo, ale pred ním by som to nikdy nepriznala.

„Mimochodom, viem, ako sa voláš, Amelia," povedal po chvíli. Usmiala som sa a nič nepovedala. Aj tak som nedokázala nájsť správne slová.

***

„Kedy tam už budeme?" spýtala som sa. Určite prešla aspoň hodina. Už som si poriadne necítila ani nohy. Neodpovedal mi. Počkala som desať minút.

„Ako ťa mám oslovovať?" spýtala som sa znova inú otázku.

„Nepotrebuješ ma oslovovať. Stačí, keď budeš ticho."

Keď som sa neozývala, začal sa smiať. A bol to nádherný smiech. Taký zvonivý...

„Ak si si nevšimol, urazila som sa."

Ešte hodnú chvíľu som naňho hľadela, až ma to prestalo baviť, otočila som sa a pokračovala v ceste. Neprešla som ani nie dva metre a už sa ozvalo: „Ideš nesprávnym smerom."

A znova ten smiech. Keď som sa započúvala, prestala som vnímať realitu. Zavrela som oči a cítila som, ako sa mi kútiky úst samy od seba roztiahli do úsmevu.

„Myslím, že nie je vhodná doba na úsmev."

Otvorila som oči a cítila som, ako sa mi po lícach rozlieva červeň. Musela som byť červená ako paradajka. Bez slova som sa otočila a pokračovala v tom správnom smere. Snažila som sa nevnímať pána za mnou. Jeho kroky boli tiché, akoby našľapoval zarovno mojimi. Nenápadne som sa obzrela, aby som sa presvedčila, že kráča za mnou. A naozaj kráčal. Až príliš dlho som zostala naňho civieť, pretože potom sa predo mnou z ničoho nič objavil veľký kameň – skôr asi skala – a ja som už-už narazila. Lenže to by som nebola ja, keby sa ešte nepotknem o vlastné nohy. Kamennú podlahu som mala blízko tváre...

„Si v poriadku?" opýtal sa ma môj únosca a jeho oči na chvíľu spočinuli na mojich. Keď som zbadala tie krásne modré dúhovky, znova som očervenela a musela som zhlboka dýchať.

„Amelia?!" zavrčal, ale hlas sa mu zatriasol. Bál sa o mňa?

„Horšie to už nebude, ver mi," zašepkala som a začala sa hystericky smiať.

Neustále na mňa pozeral, nemusela som sa dívať, vedela som to. Cítila som na sebe ten pohľad. Dýchala som, akoby mi mal dôjsť kyslík. Položil mi ruku na rameno a otočil ma k sebe. Dvomi prstami mi zdvihol bradu. Lenže ja som nechala sklopený pohľad.

„Pozri na mňa," povedal nežne. Pokrútila som hlavou.

„Prečo?"

Očami som sledovala svoje bosé nohy.

„Prikazujem ti to!" skríkol zrazu, až som sa mykla od ľaku. Snažila som sa nenápadne pozrieť a zistiť jeho výraz. Čo sa mi samozrejme nepodarilo.

„Okamžite na mňa pozri!"

Prudko som zdvihla hlavu, z očí mi sršali blesky a nahnevane som precedila pomedzi zuby: „A kto si ty, že ťa mám poslúchať?!"

Mladý pán dostal asi šok spojený s infarktom, pretože očervenel a začal sa nekontrolovateľne triasť. Nemala som náladu dávať mu prvú pomoc, tak som sa rozbehla. Chytil ma za lakeť, striasla som sa pri dotyku jeho studených rúk.

„Kam ideš?" spýtal sa ma chrapľavo a stále mi kŕčovito zvieral lakeť. Musela som potláčať bojový pokrik, ktorý sa dral z mojich úst. Skúšobne som zakrúžila nohou, a keď to nečakal, kopla som ho do rozkroku. Na ten škrekľavý výkrik nikdy nezabudnem. Radšej som sa rýchlo rozbehla, kým bol zaneprázdnený kontrolovaním svojho kamoša. Nad svojou uštipačnou poznámkou som sa v duchu zasmiala.

„Za toto zaplatíš!" kričal ešte za mnou, ale ja som už bola dávno na úteku. Ako záchytné body som používala chladné kamenné steny. Ruka ma už štípala od chladu, tak som si ju párkrát zohriala dychom. Síce to veľmi nepomohlo, ale aj tak začínalo štípanie trochu ustupovať. Končeky prstov mi vibrovali, už sa musím konečne odtiaľto dostať preč!

„Ameliaaa..." ozvalo sa zachrípnuto.

„Á-áno?" zašepkala som a hlas sa mi divne odrazil od stien.

Triasla som sa od zimy aj od strachu. Ticho. Hrobové ticho. Asi mám len halucinácie. Poobzerala som sa, či ma náhodou niekto neprenasledoval. Mohol to byť aj ten čudný modrooký muž, ktorého som tak nemilosrdne kopla.

„Uteč!" znova ten šepot.

Nová postava, ľudia! Čo si zatiaľ myslíte o tomto neznámom mužovi?😊
Baruš