Wild Rose! [SK]

31. Únos a iné veci

,,To-to myslíš vážne?" zakoktala som sa a zastrčila si zatúlaný prameň za ucho.

,,Áno."

Opakovane som pokrútila hlavou, nemohla som tomu uveriť.

,,Nežartuješ?" opýtala som sa znovu.

,,Nie, Amelia, nežartujem," povedal podráždene a prešiel si prstami po tvári.

,,Ty to myslíš vážne?" overila som si a tentoraz som ja bola tá, ktorá si frustrovane prehrabla vlasy.

,,Bože, Amelia! Ty si niekedy taká nechápavá... Áno, sme vo Venezuele!"

Vyskočil na nohy a buchol päsťou do stola.

,,Ja to chápem až priveľmi dobre," zašomrala som si popod nos. Tiež som vstala a očami som našla tie jeho. ,,Daniel, ale prečo si mi to nepovedal? Teraz to všetko dáva zmysel... Venezuela je jedno z hlavných mafiánskych miest a ešte k tomu je tu večer zákaz vychádzania," vyslovila som. Daniel zmätene pozrel na mňa a podišiel bližšie.

,,Odkiaľ toho toľko vieš?" zaujímal sa a chytil mi ruku. Priložil si ju k ústam a opatrne mi uštedril bozk na každý prst.

,,Teraz si tu ty ten nechápavý. Daniel, každý deň som mala nejakú úlohu a nie vždy sa ten človek nachádzal v Paríži. Už som tu raz bola. A teraz mi tak nejako dochádza ten tvoj únos..." povedala som s veľkým sebazaprením. Daniel presmeroval svoje bozky na môj zátylok. Rukou mi hladil vlasy.

,,Amelia," šepol a jeho dych mi spôsobil zimomriavky. ,,Keď si si užívala s tým Andrewom, ja a Trevor sme sa vplížili dnu a čakali sme, kým zaspíš. Potom sme ťa uniesli."

Zaplavila ma hrôza, čo všetko museli tí dvaja vidieť.

,,Ako ste ma prepravili na opačný svetadiel?"

Zasmial sa a chytil ma zozadu, jeho ruky spočívali na mojom bruchu. ,,Jednoducho. Nadrogovali sme ťa, aby si sa počas letu nezobudila."

,,Nadrogovali? Počas letu? Išli sme lietadlom?" spýtala som sa vydesene. Chcela som sa mu vymaniť zo zovretia, ale ani ním nepohlo.

,,Amelia, drahá, bola si v batožinovom priestore. Určite to nebolo najpohodlnejšie, ale nič iné sme ti nevedeli poskytnúť," vyriekol len tak, akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete. Znova mi priložil pery ku krku, až som sa zachvela.

,,Počkaj, ak to chápem dobre, tak som letela v lietadle, nevedela som o tom a ešte som bola zavretá v kufri?!" zajačala som, rozhodila rukami a zúrivo dupla nohou. Pri uchu sa mi ozval Danielov smiech.

,,Necháp to zle, zlatko, ale do kufra by sme ťa nenatlačili. Nie si práve najmenšia. Ale napchali sme ťa do cestovnej tašky."

Keď mi toto povedal, očervenela som od zlosti. Ale nebolo to od toho, že by som sa nahnevala pre ten kufor. Hnevala som sa, zúrila som, pretože Daniel sa ku mne správal, akoby som nebola živá bytosť, ale tovar.

,,Čo sa stalo s Andrewom?" spýtala som sa. Odkašľal si a ako bol na mne natlačený, mohla som počuť jeho zrýchlený tlkot srdca.

,,Určite si už na to prišla."

Odhrnul mi vlasy na jednu stranu, prstom mi prechádzal po obnaženej pokožke a vycítila som, ako sa usmial.

,,Neverím. Daniel, ako si mohol?!"

Zvrtla som sa, aby som mu pozerala priamo do očí. ,,Pozeraj sa mi do očí a povedz mi to," požiadala som ho, nedokázala som tomu uveriť. Daniel neodpovedal, chystal sa odísť.

,,Povedz to!" vykríkla som a potiahla ho za tričko. Bleskovo sa otočil, pozrel mi do očí. Tie jeho boli o odtieň tmavšie a zúžené.

,,Zabil som ho."

Šok mi vohnal slzy do očí, takže som videla hmlisto. Odtiahla som sa od neho, cúvala som na opačný koniec miestnosti. Bolo mi zle od žalúdka, slzy mi rozostrili zrak a hruď mi stláčala nejaká nadprirodzená sila. Nevedela som sa poriadne nadýchnuť. Zalapala som po vzduchu a opretá o studenú stenu som sa zviezla na zem. Cítila som, že mi líca zmáčali slané slzy. Zatvorila som oči a pokúsila sa o hlboký nádych. Ale nešlo to.

,,Amelia? Amelia?!" kričal mi niekto do ucha, videla som rozmazanú postavu, ako na mňa mávala. Na ramenách som pocítila dotyk a vzápätí mierne trasenie.

,,Kurva! Ona má panický záchvat! Marcus, dones vodu! Peter, ty handru!"

Točila na mi hlava, žalúdok som mala ako na vode a navyše mi niekto opakovane vrieskal do ucha. Chcela som si dať ruky na uši, lenže akoby som v tom momente v nich stratila cit. Ani postaviť som sa nedokázala, nohy som mala ako zo želatíny.

,,Daj to sem!" zvrieskol niekto a čela sa mi dotkla nejaká ľadová mokrá handra. Okamžite mi na krku povyskakovali zimomriavky a striaslo ma.

,,Vypadnite!" zavrčal a na tvári som pocítila mužské ruky. Utierali mi líca zmáčané slzami. Pier sa mi dotklo niečo mäkké a teplé. Poddala som sa tomu bozku, o niekoľko sekúnd som mohla vidieť, prestala som plakať a už mi nebolo na vracanie. Uľavilo sa mi, po čele sa mi prestal perliť pot.

,,Ďakujem," poďakovala som svojmu záchrancovi s prekrásnymi modrými očami.

,,To bola maličkosť," odpovedal a postavil sa. Podal mi ruku a postavil aj mňa. Ešte na roztrasených nohách som sa prichytila stola, inak by som asi spadla.

Daniel mi znova podal ruku, takže som mala hneď dva oporné body. Stôl a jeho.

,,Ako-ako si vedel, čo máš urobiť?"

Pustil mi ruku, keď zaevidoval, že sa nehodlám psychicky či nebodaj fyzicky zrútiť.

,,Nevedel. Ale mal som také tušenie."

Stroho som prikývla, netušila som, čo mám povedať. Veď som poďakovala, nie? Zrazu sa ku mne priblížil. Nemala som ani poňatia o tom, čo chcel urobiť. Tváril sa tak vážne, že som jednoducho musela uznať, že je dobrý herec. Aspoň tak dobrý ako ja... Automaticky som sklopila pohľad k zemi.

,,Veľmi ma to mrzí," povedal kajúcne. Uverila by som mu, nebyť tej iskry v očiach. Nemyslel to vážne. ,,Mal som ti to povedať jemnejšie, nemal som to na teba tak vychrliť. Kvôli mne si upadla do..."

,,Ľutuješ to, že si ho chladnokrvne zavraždil?" prerušila som ho nahnevane.

,,Nie."

,,Nie? Tak sa tu láskavo neospravedlňuj!" vykríkla som a poháňaná hnevom som zovrela ruku v päsť. Daniel si ma ani len nevšimol, ale vo mne kypel hnev. Celá som sa roztriasla, fučala som ako lokomotíva a cítila som sa ako býk na rodeu. Už mám toho dosť!

Zahnala som sa, Daniel práve zbadal môj výpad a vytreštil oči. V danej situácii mi to neprišlo vtipné, ale za iných okolností by bolo fajn zasmiať sa na vystrašenom mafiánovi. Celou silou, ktorá sa vo mne nahromadila, som ho trafila rovno do nosa. Päsť ma hádam bude bolieť ešte aj týždeň... A potom sa ozval strašidelný výkrik, ktorý som poznala ako vlastné topánky.

,,Ameliaaaaa..."

Na začiatok by som vám chcela poďakovať za trpezlivosť. Sľúbila som vám kapitolu pred týždňom, lenže mne sa tak hrozne nechcelo😱
Budem rada za votes a hlavne za nejaké komentáre.
Čo hovoríte na vývoj udalostí? Mala mu Amelia streliť? Či zašla priďaleko?
Mám vás rada❤
Baruš