Wild Rose! [SK]

35. Starý známy

Srdce sa mi rozbúšilo, keď som bez dychu vyslovila to meno. Daniel škaredo zanadával a zamračil sa na mňa.

,,Ty si o tom vedela?" vyriekol.

Vypleštila som oči. To ma išiel obviňovať z vraždy jeho otca? Zo zrady? Záporne som pokrútila hlavou, neschopná slov. Viditeľne si vydýchol, založil si pravú ruku do vrecka nohavíc a ľavou si prešiel po vlasoch. Nevedela som čo robiť, čochvíľa mohla prísť záchranka pre Wivien a im sa tu po pracovni rozvaľovala mŕtvola.

Rozhýbala som sa aspoň ja, keď sme tam už stáli hodných päť minút a Daniel sa evidentne do ničoho nehrnul. Vzala som neživú ruku a celou silou som si ho prehodila cez plece. Bol ťažký, zafučala som, vystrela som sa a narovnala si ho, pretože hrozilo, že ma to telo privalí na zem.

,,Daj to sem," zahundral a to, s akým pohŕdaním to vyslovil, ma zabolelo. Aj napriek tomu, že Maximilian nebol moja rodina.

Vzal odo mňa telo a vyšiel z pracovne. Zasunula som stoličku, na ktorej sedel, za stôl. Potom som sa vybrala za Danielom. V dome bolo ticho.

,,Kde sú všetci?" spýtala som sa, to ticho bolo nezvyčajné vzhľadom na to, koľko ľudí tu pracovalo či dokonca bývalo.

,,Ráno šli na trh kúpiť potraviny a tak," stroho odvetil, ani sa neobzrel.

Nezapodievala som sa jeho náladou, určite ho smrť otca zasiahla. Danielovi zavibroval telefón, vytiahol ho z vrecka nohavíc len jednou rukou, keďže druhou si pridržiaval telo Maximiliana.

,,Prosím?" ozval sa autoritatívnym hlasom. Akoby sa pred chvíľou nič nestalo. Akoby bolo všetko v úplnom poriadku.

,,Och, to si ty. Nevšimol som si číslo volajúceho."

Hlas sa mu okamžite zmenil, už neznel tak povýšenecky.

,,Stabilizovali ju?"

Vykročil po schodoch.

,,Čo? Tri dni?! Nie, musíš ju odtiaľ dostať!" skríkol a nebezpečne sa naklonil aj s telom ponad zábradlie. Stŕpla som. Hneď sa narovnal a pokračoval.

Ani sa nepozeral pod nohy. Zdalo sa, akoby tou cestou chodil už odmalička. Za to ja som sa stále obzerala, počula som nejaký šuchot. Chytila som sa studeného zábradlia a obrátila som sa. Očami som prečesávala okolie, nič by môjmu dokonalému zraku neuniklo. Keď som nič podozrivé nepostrehla, otočila som sa späť. Zľakla som sa a chcela zvýsknuť, ale pritlačil mi ruku na ústa. Predo mnou stál v celej svojej ,,kráse" Dereck. Tak dlho som ho nevidela, tak dlho sme spolu nehovorili, tak dlho mi nedal žiadnu úlohu, ale nechýbal mi. Keď som si toto nové zistenie uvedomila, striaslo ma odporom. Dereck mi upokojujúco pohladil líce, pričom ma ešte viac striaslo a telom mi prebehli zimomriavky.

,,Už je dobre, Amelia. Už je dobre. Som tu."

Prečo sú mi tie slová také známe? A prečo mi je odporný? Prečo sa mi prihováral, ako keby stál na opačnom konci domu? Prečo ho nevnímam? Prečo chcem, aby ma takto upokojoval Daniel? Čo sa mi porobilo? Čo so mnou robí moje srdce? Zahráva sa so mnou?

Striasla som jeho ruku, ale on to ani nezaznamenal, pretože som to robila bežne. Pretrela som si líce a mala som chuť dať si facku. Derecka som vôbec nevnímala, teda dovtedy, pokiaľ mi nenaznačil, aby som mlčala a s nabitou pištoľou sa blížil k Danielovi. Ten stále telefonoval, preto nič nezaregistroval. Rozhovor ho rozptyľoval. Moje srdce sa rozbehlo ako o preteky, akoby som bola ja práve tá obeť, ktorá bude zabitá.

Viac som nerozmýšľala a z plných pľúc som zakričala: ,,Daniel! Skrč sa!"

Na sekundu sa otočil, pozrel na mňa, ako stojím vystrašene za Dereckom, a rýchlo sa zohol – telo spadlo na zem a skotúľalo sa dole po schodoch. Guľka mu presvišťala okolo hlavy a zavŕtala sa do steny. Dereck na mňa ohromene pozrel, bol si istý tým, že budem s ním spolupracovať. Lenže ja som nemohla.

Nejakým zázrakom alebo skôr nevysvetliteľným činom som si obľúbila rodinu Willsonovcov. A ešte som tu mala Petra, ktorý sa momentálne so mnou nebavil, Marcusa, Marie... V niektorých chvíľach som sa tu cítila doma.

Namieril na mňa, prst priložil na spúšť a stlačil ju. V poslednej chvíli som sa uhla nabok, vletela som do zábradlia. Hlavu som si chránila rukami, ako ma to učil... Dereck.

,,Amelia!" zakričal Daniel, ale keď som sa postavila na rovné nohy, pokračoval ďalej. Bol už na vrchu schodiska, zabočil do chodby a stratil sa mi z dohľadu.

V hlave mi trešťalo a neskutočne mi v nej dunelo. Zostala som so svojím šéfom sama. Stála som pri zábradlí na opačnej strane ako bol on. Hľadeli sme si do očí. Jemu sa v nich mihol záblesk hnevu, ale ten ihneď vystriedala škodoradosť. Nabil zbraň, znova na mňa zamieril, čo nebolo dvakrát príjemné. Uhla som sa skôr, ako stihol vystreliť, skočila som ponad zábradlie a skončila som na štyroch. Výška nebola strašná, preto som už skôr rozmýšľala nad skokom, ktorý ma zachránil pred istou smrťou. Prešla som len zopár schodov, kým ma vyrušil Dereck. Približne desať, možno viac. Asi tri sekundy potom, čo som skočila, vystrelil, guľka mierila ku kovovému zábradliu, odkiaľ sa odrazila. Podľa toho ako Dereck vykríkol, som usúdila, že ho trafila vlastná guľka.

Potichu som sa zasmiala nad tou náhodou, čo sa práve stala. Po štvornožky som sa dostala pod schody a chvíľu som tam zostala nehybne čakať. Prisahala by som, že som ani nedýchala. Keď som počula, ako sa Dereck s nadávaním rozbehol, vyšla som zo svojho úkrytu. Po špičkách som prešla ku schodom, obišla som telo ležiace na zemi a zamrzla som na mieste, keď som zhora začula výkrik.

Bolestný výkrik.

Rýchlo ako strela som vyrazila hore, nohy sa mi plietli a schody sa mi zdali nekonečné. Konečne som dobehla na vrch schodiska, vydýchala som sa a pátrala som po dvoch mužoch v tomto dome. Vybrala som sa doprava, srdce mi bilo stále o život, nechápala som, že ešte nevypovedalo svoju poslušnosť a nedostala som infarkt alebo niečo veľmi podobné. Chytila som sa za bok, aby som aspoň trošku zmiernila bolesť. Pichalo ma v boku, bolesť by mohla konkurovať bodaniu nožom.

Dychčala som, videla som rozmazane a potila som sa aj napriek tomu, že som mala oblečenú len Danielovu košeľu. Vlasy sa mi lepili na krk a telom mi prúdil adrenalín. O chvíľu som ich zbadala. Dereck mal na nohaviciach krvavý fľak, ktorý bol tmavší ako ten, čo mu zdobil plece. Bili sa spolu, Daniel mal na tvári reznú ranu, z ktorej neustále vyvierala čerstvá krv. Dereck mal v jednej ruke pištoľ a v druhej držal kuchynský nôž, ktorým som nedávno krájala zeleninu. Pamätala som si ho podľa tej hnedej rúčky. Oháňal sa ním blízko Danielovej tváre, ale ten, aj keď nemal žiadnu zbraň, mu poľahky vykrútil ruky, až Dereck zvrieskol.

Nôž v ruke sa mu posunul a práve vtedy Daniel zintenzívnil svoje zovretie, takže sa mu ostrá čepeľ zarezala až do mäsa. Vykríkol a rýchlo ho pustil na zem. To Daniel využil a nohou si vyhodil nožík do vzduchu a následne ho chytil. Pripadala som si, akoby som bola v divadle alebo v kine a pozerala sa na predstavenie. Na nový akčný trhák.

Ahojte.
Znova som tu aj s ďalšou, snáď napínavou kapitolou😊 Kto čakal, že sa tam Dereck objaví?😁
Budem rada za všetky votes a komentáre. Za chvíľu dosiahne Wild Rose! 10K reads😱💙
Milujem vás😘
Baruš