Wild Rose! [SK]

Epilóg

O tri roky neskôr

Dorábala som posledné úpravy na jahodovej torte. Navrch som vyliala vanilkovú polevu a ozdobila to štyrmi jahodami. Torta sa mi zdala až príliš sladká a ružová, lenže také inštrukcie mi dala moja dcéra. Pôrod prebehol bez komplikácií, samozrejme, až na panovačného manžela. O dva mesiace na to, čo ma požiadal o ruku, sme sa vzali. Mala som krásne snehobiele svadobné šaty bez rukávov. Živôtik zdobili jemné perličky a od pásu sa ťahala dlhá sukňa. Ešte mi veľmi nebolo vidieť brucho, takže to bolo v poriadku. K oltáru ma viedol otec, čo ma nesmierne dojalo. Pustili ho hneď, ako to bolo možné. Neskôr som sa dozvedela, že mu Daniel volal o dovolenie požiadať ma. To som bola už vo vysokom štádiu tehotenstva, tak ma to pochopiteľne rozplakalo.

Presťahovali sme sa do rodného domu Daniela. Do Venezuely. Wivien sa vrátila doštudovať právnickú školu v Španielsku a získala diplom. Teraz pracuje v Paríži rovnako ako aj Trevor. Tiež sa tam usadil a pred rokom sa stal hlavným veliteľom na policajnej stanici.

Môj otec, Michael, zostal tiež v Paríži. V dome, ktorý mi zanechali s mamou. Vysvitlo, že sme tam predtým bývali, čo som si vôbec nepamätala. Vražda Lussy Fieldsovej, mojej mamy, sa nakoniec uzatvorila ako psychická porucha maloletej. Vtedy som mala dvanásť a navyše falošnú identitu, tak ma nikdy nemohli usvedčiť. Bolo mi to strašne ľúto, viackrát ma zožierali výčitky. Veľakrát som si položila otázku, prečo som to urobila. Ale pravda bola taká, že som bola vtedy psychicky narušená. Tie roky na psychiatrii mi pomohli.

Dlho nemohli nájsť žiadneho príbuzného a teraz sa našli hneď dvaja. Manžel a dcéra. Riadne sme ju pochovali. Vždy, keď ideme na návštevu do Paríža, zájdem aj za ňou. Pozdraviť ju, porozprávať sa. Takisto sme pochovali aj hlavného člena Willsonovcov. Maximiliana.

Daniel sa vzdal mafiánskeho života rovnako ako aj ja zabíjania. Občas si zájdeme zastrieľať na strelnicu. Inak by som sa zbláznila. Dnes sme sa všetci stretli u nás. Kvôli oslave narodenín.

,,Už prichádzajú," varoval ma Daniel, len čo sa objavil vo dverách kuchyne.

,,Jasné, už idem," utrela som si ruky do zástery a následne ju zavesila. Uhladila som si levanduľové šaty a vybrala sa za mojím manželom.

V hale si akurát Wivien vyzliekala džínsovú bundu. Hneď ako ma zbadala, nechala všetko tak a vrhla sa mi do náručia. Nevideli sme sa niekoľko mesiacov a odkedy sa dozvedela, že budem mať dieťa, sme sa zblížili.

,,Tiež ťa rada vidím, Wiv," oslovila som ju prezývkou, ktorá vznikla náhodou. Keď ešte malá nevedela poriadne vysloviť jej meno. Tuho ma stisla a potom objala aj svojho brata. Išla si zaniesť kufre hore do izby, tak sa Daniel nenápadne priblížil.

,,Myslíš, že sa jej to bude páčiť?" opýtal sa. Skepticky som naňho pozrela a nadvihla obočie.

,,Že sa pýtaš. Jej to bude jedno, hlavne, že sme celá rodina pokope," vysvetlila som mu.

Pobozkal ma na spánok a v tom momente niekto zazvonil. Išiel otvoriť a vo dverách sa objavil otec. Nadšene som sa za ním rozbehla a skočila mu do náručia ako malé dieťa.

,,Oci," vydýchla som. Skoro som sa rozplakala, ale povedala som si, že dnes nemôžem.

,,Srdiečko, chýbala si mi," opätoval mi tuhé zovretie.

Keď som sa od neho odtrhla, s Danielom si podali ruky a pobúchali sa po chrbte. Nikdy som nepochopila tento pozdrav. Už chýbal len najstarší brat s rodinou. Neverila som, že by si dokázal nájsť partnerku a navyše mať dve deti. To bolo mimo môjho chápania. Ale keď sme sa mohli zmeniť my s Danielom, tak sa môže každý. Po troch minútach sa k nám dovalil aj Trevor. Za jednu ruku držal malého dvojročného chlapca a druhou zvieral ruku Melanie.

,,Rada vás vidím," pozdravila som ich a zatiaľ čo sa zvítali dvaja bratia, podišla som k Melanie.

K nohe sa jej prilepil ďalší chlapec, mali dvojičky. Objala som sa s ňou a obom chlapcom som postrapatila vlasy, čo neznášali a ja som to aj napriek tomu vždy urobila. Keď sme sa všetci pozdravili, objali a pozhovárali, bol čas na oslavu. Všetkých som vyhnala von na terasu. Daniela som poslala pre tortu a upozornila ho, nech sa tam dostane celá. Vybehla som po schodoch do izby mojej dcéry.

,,Miláčik, už sú tu hostia," oznámila som jej.

Otvorila som dvere a našla som ju stáť pred zrkadlom. Na sebe mala ružové šaty a ružové topánočky. Snažila sa vpliecť si do vlasov – ako inak – ružovú stuhu. Neviem, po kom to dieťa je. Ružovú som neobľubovala a pochybovala som o tom, že Daniel áno. Podišla som k nej a pomohla jej. Zo stola som vzala korunku, ktorú som jej položila na hlavu.

,,No poď, princezná. Všetci na teba čakajú."

Chytila ma maličkou rúčkou za tú moju a bez slov ma nasledovala.

,,Mami?" vyslovila plačlivým hlasom.

,,Áno?"

Zastavila som a kvokla som si pred ňu.

,,Ja tam nechcem ísť," zašepkala a po líci sa jej skotúľala prvá veľká slza.

,,Zlatíčko, všetci sa na teba tešia," prehovárala som ju a zotierala jej slzy.

,,Ale ja nechcem, aby sa na mňa pozerali," fňukla a utrela si nos do rukáva šiat.

,,Zotri si slzy. Je tam iba ocko, dedko, strýko Trevor s rodinou a teta Wiv," upokojovala som ju.

Vzala som ju do náručia a ona ma objala okolo krku. Ešte sme ani len nevyšli von a stretli sme Daniela.

,,Čo sa stalo?" spýtal sa ustráchane. Odkedy sa narodila, stala sa jeho malou princeznou. Zniesol by jej aj modré z neba.

,,Nechce tam ísť."

Chytil jej ruku a vtisol jej pusu. Malá sa zasmiala a razom sme mohli vyraziť. Pustila som ju, nech ide sama. Vybehla von na záhradu a vrieskala. Najprv sa vrhla na Wivien ako vždy. Potom objala Michaela a nakoniec Trevora s manželkou. Chlapcov sa stále hanbila, i keď boli od nej mladší. Daniel sa vrátil pre tortu, ktorú zabudol priniesť. Zapálili sme tri sviečky a spievali narodeninovú pesničku. Položil tortu na stôl pred Lussy.

,,Srdiečko, teraz si niečo želaj," prihovoril sa jej.

Zatvorila modré oči a sfúkla všetky sviečky naraz. Zatlieskali sme a Lussy si strčila veľkú jahodu do úst. Vedela som, že tento deň bude výnimočný rovnako ako všetky ostatné. Čaká nás ešte dlhá cesta, ale verím, že ako rodina to zvládneme.