Wild Rose! [SK]

12. Čudný prípitok

Moje telo oblial pot a na rukách mi povyskakovali chĺpky. Zamrazilo ma, akoby ma niekto pozoroval. Srdce sa mi znova roztĺklo, ale nemohla som sa otočiť. Na krku som pocítila niečí teplý dych a telom mi znova prešla triaška.

Prečo ja?

Spytovala som sa v duchu, zatiaľ čo okolo mňa prešiel tieň. Zmätene som sa obzrela, vlasy mi lietali na všetky strany a moje lodičky škrípali po podlahe. Nikde nič. Dýchala som zhlboka, moje srdce nie a nie spomaliť. Poslednýkrát som sa zhlboka nadýchla a počkala, kým sa mi srdce upokojilo. So vztýčenou hlavou som sebavedome vykročila po schodisku. Zábradlie bolo ľadové, vlastne ako všetko v tomto... zámku? Áno, presne tak. Cítila som sa ako v rozprávke. Až na to, že táto rozprávka mala hororový podtón a určite sa nekončila: A žili šťastne až do smrti.

Pokrútila som nad tým hlavou a dávala pozor, aby som sa po schodoch nezošuchla na zem ako vrece zemiakov. Keď som prešla schody bez ujmy na zdraví, poobzerala som sa kam ďalej. Bolo tu veľa možných ciest, ale mňa zaujali veľké vchodové dvere. Dvojité. Rýchlo som odvrátila zrak, nech nevyzerám podozrivo. Veď mne sa ešte naskytne príležitosť na útek. Niečo som si zamrmlala pod nos a na tvári sa mi usadil víťazný úsmev. Zamierila som doľava, pretože môj sluch zachytil klopkanie príborov o stôl. Tipovala som, že tam bude jedáleň. Bohužiaľ som sa dostala do kuchyne plnej čašníkov, kuchárov a bohviekoho ešte.

Jeden veľmi sympatický čašník na mňa žmurkol, až som sa začervenala. Lenže potom mi padol pohľad na môj výstrih a hneď mi to doplo. Zagánila som sa dotyčného, ktorý sa hneď pratal preč.

D si ešte ten výstrih odpyká. Otočila som sa na päte a zamierila k preskleným dverám, ktoré som zbadala v kuchyni. Pootvorila som ich a vystrčila hlavu von.

Ajaj.

Mala som krásny výhľad do obrovskej miestnosti s veľkým stolom, bolo tam snáď milión stoličiek a ešte viac ľudí. Kuchári a upratovačky sa hemžili po celej jedálni. Chcela som sa rýchlo vypariť, lenže jeden muž si ma všimol. Poklepkal po pleci ďalšieho, ktorý sa k nemu obrátil a o sekundu nato ma prepaľoval modrými očami. Tými očami.

Rýchlo som sa vzpriamila, pretože hrozilo, že mi zo šiat vypadnú prsia, ktoré nechránila žiadna podprsenka. Nadýchla som sa, vedomá toho, že už nie je cesty späť. Dvere sa za mnou samé zatvorili, drgli do nejakého kuchára, ktorý mal mimochodom plné ruky rôznych jedál, a všetko mu to popadalo. Najprv som sa chcela robiť, že nič nevidím, ale moje svedomie vyhralo.

„Veľmi ma to mrzí," začala som sa ospravedlňovať.

„To je v poriadku, slečna," odvetil a milo sa na mňa usmial.

Prikývla som a nechala som ho, nech si to pozbiera. Všetky pohľady v miestnosti sa upierali na mňa. Bola som rada stredobodom pozornosti, ale za podmienok, že som riadne oblečená. Moje oči blúdili sem-tam z jedného človeka na druhého. V jedálni bolo viac mužov, ale všimla som si aj niekoľko žien. Rozmýšľala som, ktorý z nich je D.

Modrookého fešáka som hneď vylúčila, pripadal mi príliš mladý na pána domu. Pobrala som sa teda k tomu mužovi, ktorý ma zbadal, ako vykúkam, a čakala som. Všetci stíchli a civeli na mňa. Akoby som bola exponát.

„Dámy a páni, pozval som vás sem, aby sme si pripili na Michaela," ozvalo sa z konca stola. Stál tam ten modrooký muž. Zmätene som pozerala po ľuďoch naokolo. Kto je Michael?

„Sadnite si," povedal a všetci sa usadili na stoličky. Okrem mňa. Ako jediná som zostala stáť, nevedela som, čo mám robiť. Muž len pokrútil hlavou a ukázal na stoličku, nech budem taká láskavá a sadnem si na zadok. Tak som aj urobila.

Zrazu sa odniekiaľ objavili čašníci, začali nám rozdávať poháre na tenkej stopke a nalievali víno. Hneď som pohár uchopila do rúk a odpila si riadny dúšok. Popritom mi zabehlo a začala som sa dusiť. Všade okolo panoval krik a vrava, takže si ma nikto nevšímal. Keď to potrebujem, to nie. Ale keď to nechcem, zrazu sa všetci zaujímajú len o mňa.

Práve keď som myslela, že vypustím dušu, objavil sa pri mne čašník – zhodou okolností ten, čo na mňa žmurkol – a bol taký zlatý, že ma silno pobúchal po chrbte. So sileným úsmevom som mu poďakovala a snažila sa ho dostať preč, pretože stál nado mnou a mal skvelý výhľad. Ešte mi až príliš ochotne dolial víno, ktorého som sa nedotkla. Bála som sa udusenia. Po dojedení predjedla nám servírky odniesli taniere a čašníci nám priniesli hlavný chod skladajúci sa z ryže, opekaných zemiakov, kuracieho mäsa a plneného rezňa. Tanier bol ozdobený zeleninovou oblohou.

Ako prvá som sa do toho pustila, pretože som už niekoľko dní či týždňov nejedla. Zemiaky chrumkali pod mojimi zubami jedna radosť. Musela som vyzerať vtipne bez nožíka. Vidličku som používala zriedkavo, väčšinou na ryžu. Bola som taká hladná, že som to o chvíľu mala zjedené a aj tak som mala pocit, že by som zvládla ďalšiu porciu. Brucho som mala nafučané ako pri zažívacích problémoch. Sedela som, popíjala vínko a sledovala ľudí. Oproti mne sedeli dve ženy, jedna mala červené elegantné šaty a druhá mala zrejme nohavicový kostým. Popri sústach medzi sebou živo diskutovali. Pri mne sedel ten muž, ktorý si ma všimol a ktorého som si upodozrievala, že je D. Vedľa neho za vrchstolom sedel môj únosca.

Zrazu ma niekto kopol spod stola do nohy. Keďže som mala holé nohy, zabolelo ma to a vykríkla som: „Kurva!"

Toto slovo sa odrazilo od stien a niekoľko sekúnd sa ozývalo po jedálni. Zagánila som na toho muža s modrými očami, na sto percent som si bola istá, že to on ma kopol. Ústami mi naznačil, že mám držať hubu. Vyplazila som mu jazyk, čím som si vyslúžila ďalší kopanec. Vstal od stola, stolička popritom zarachotila a čudovala som sa, že nespadla. Podišiel ku mne a doslova ma vytiahol zo stoličky.

Vpadla som do chodby a on zatvoril dvere. Snažila som sa nájsť rovnováhu, aby som na tých sprostých lodičkách nepadla. Zazeral na mňa, ale všimla som si, že mu v očiach svietili iskričky a potláčal úsmev. Vyzeralo to ako nejaká grimasa. Konečne som našla stratenú rovnováhu.

„Preskočilo ti?!" pustila som sa doňho.

Len na mňa povýšene zarezal, akoby som bola niečo menej než on. Ruky som si založila na prsiach a klopkala nohou do rytmu neexistujúcej pesničky. Teraz som zazerala povýšenecky ja.

Ha, a máš to!

Moje podvedomie mu vyplazilo jazyk. S úsmevom si ma premeriaval, chodil okolo. Cítila som sa ako v múzeu. Necítila som sa príjemne, ale kto by sa cítil, ak by si ho obzeral sexy muž?

„Dal by som čokoľvek za to, aby som vedel, čo sa ti preháňa hlavou," prehovoril zrazu. Moje srdce trikrát nadskočilo a môj žalúdok spravil kotrmelec.

„Je mi to ľúto, moje myšlienky vlastním len ja. Súkromný majetok," odsekla som nahnevane. Čo si to dovoľuje?!

„Lenže, moja pekná, ty si môj majetok," povedal a priblížil sa bližšie ku mne. Po spánku mi prešla kvapka potu. Pretrela som si čelo.

„Nie som," jednoducho som šepla.

Už bol pri mojej tvári, keď to zavrčal: „Ešte ti dĺžim pomstu, pamätáš?"

Nasucho som prehltla a zhlboka sa nadýchla. Bohužiaľ, spomínam si na ten kopanec do extrémne citlivej časti jeho tela. Na tvár som nasadila kamennú masku, ale moje srdce bilo ako splašené. Čoraz viac a viac sa ku mne blížil, môj osobný priestor sa zmenšoval a on sa zrazu uškrnul.

„Na takú dračicu, tým myslím všetko okolo toho zabíjania a zvláštnych úloh, sa príliš bojíš. Ale ver mi, miláčik, mňa sa budeš báť ešte dlho. Za to ti ručím."

Ďakujem za úžasné komentáre, veľmi ma potešili😍
Ako sa vám páčila kapitola?
Baruš