Wild Rose! [SK]

16. Meno

Oblečená som stála pred zrkadlom. Medzi tou kopou vecí som našla džínsy, čierne tielko a károvanú košeľu. Konečne som sa cítila pohodlne aj so spodným prádlom. Wivien mala dokonca podobnú veľkosť podprsenky. Vlasy som si nechala voľne spadať v kučerách na chrbát. Tvár som si umyla od toľkého mejkapu a dala si iba špirálu. Veď ma tu predsa nikto nevidel. Obuté som mala konversky, ktoré sa povaľovali pod posteľou.

Na hodinách svietil čas 19:58. Izbu som nechala tak ako bola – všade sa rozvaľovali veci – a ponáhľala som sa dole za Petrom.

Schádzala som po schodoch a robila som dosť veľký buchot. Pri tej rýchlosti sa mi po podlahe šmýkali konversky. Zadychčane som dobehla do kuchyne, kde sa nesvietilo. Všade bola tma ako v najtemnejšom kúte. Srdce mi splašene búchalo.

Dobre som si prečítala ten odkaz?

Nevedela som si spomenúť, čo tam bolo napísané. Položila som ruku na zárubňu a sledovala očami obrysy. Zrazu sa od stola naľavo pohol tieň, ktorý som okamžite spoznala. Rozbehla som sa za Petrom a hodila sa mu do náruče. Zdal sa mi viac svalnatý ako minule, ale možno som si ho len zle obzrela. Mocnou rukou ma objal a chytil za pás. Po tele mi prešla príjemná triaška. Zachvela som sa. Odsunul ma a pozrel mi do očí.

,,Nevedel som, že ma tak rada uvidíš," zašepkal.

Kvôli tme som mu nevidela do tváre, ale jeho hlas sa mi zdal iný, arogantný. Vrieskajúc som odskočila, keď som si uvedomila, kto to je. So znechutením som si utrela ruky do nohavíc.

,,Mohla som si myslieť, že to bude pasca," zavrčala som.

Niekam sa pohol, počula som len tiché kroky. Zrazu ma oslepilo svetlo, ktoré sa valilo na všetky strany. Párkrát som zažmurkala, kým si moje oči privykli na taký ostrý jas.

,,Pasca? Prečo si myslíš, že je to pasca?" ozval sa pri mojom uchu.

Bol tak tesne blízko, cítila som jeho dych a počula jeho tep. Perami mi drsne prechádzal po lalôčiku. Po chrbte mi prešli zimomriavky.

,,Pretože si mi napísal dopis, ktorý si sfalšoval."

Pohol sa, zozadu mi vzal vlasy a nadýchol sa.

,,Sfalšoval? Vieš vôbec, čo to slovo znamená, maličká?" ironicky zatiahol a zasmial sa.

Jeho smiech bol nákazlivý, kútiky úst sa mi zdvíhali do úsmevu. Ešte, že ma nemohol vidieť.

,,Maličká?" spýtala som sa nahnevane. Ostatné som si nevšímala.

,,Presne. Len som sa inak podpísal, pretože potom by si neprišla."

Prevrátila som oči, vedomá toho, že ma nevidí. Lenže to by nebola náhoda, keby sa vtedy neotočil ku mne tvárou. Pokrútil hlavou, akoby som bola najnevychovanejšie decko na svete. Lenže ja už nie som dieťa.

,,Máš pravdu, neprišla. Keby tam bolo napísané ,,D"... Ako sa voláš?"

Na chvíľu sa na mňa veľmi zvláštne zadíval, akoby o niečom uvažoval. Že by mi predsa len povedal svoje meno? Napäto som čakala, vystretá sťa pravítko. Nechcela som ani len ceknúť, pretože by som prerušila tok jeho myšlienok a možno by som sa už nikdy nedozvedela jeho meno. Najťažšie na tom bolo nedýchať. Moje srdce bilo ako zbláznené a bála som sa, že ho to vyruší.

Srdce mi na okamih vynechalo úder, keď zakašľal a otočil sa ku mne.

Prečo na mňa tak zazeral?

Spravil jeden krok a zostal na mieste stáť. Mohla som si všimnúť, že na mňa obdivne pozeral. Pošúchal si koreň nosa a prudko vdýchol vzduch do pľúc.

,,Daniel."

Vytreštila som oči, srdce sa mi rozbúchalo a začali sa mi triasť ruky.

,,Daniel Willson."

Preglgla som, pochytila ma triaška. V hlave sa mi všetko začalo prehrávať. Všetky úlohy od Derecka, všetky mená mi rezonovali v hlave, volali ma... Všetky tieto udalosti mi naraz udierali do hlavy, akoby mi niečo chceli povedať. Dala som si ruky na uši, začala som počuť hlasy...

Musíš ich zabiť, Amelia. Rozumieš? Nikdy nenechávaj svedkov, všetkých ich zabi!

A. Sergel...

K. Clowy!

D. Willson... Prečo si ho nezabila? Stratila si ho!

Vydesene som otvorila oči. ,,Ty!"

Peknú sobotu prajem🙂
Ráno som dopísala túto kapitolu, aby som vás aspoň niečím potešila. Viete na čo Amelia prišla? A ako sa vám pozdáva meno Daniel? Povedal jej pravdu? A ospravedlňujem sa za krátku kapitolu.
Mám vás rada💕
Baruš