Wild Rose! [SK]

14. Modré oči

Neviem, či sa mi to snívalo, ale započula som hlasy. Boli to hrubé, chrapľavé a neznáme mužské hlasy. Jeden mi bol známy, ale aj tak som ho nevedela zaradiť. Rozprávali sa o niečom nepodstatnom, tak som naďalej snívala.

,,Hmm... Čo urobíme?" spýtal sa neznámy. Počula som niečo zašuchotať a následne sa ozval rachot, ako keď padajú taniere. Kopa tanierov. Pomrvila som sa a zívla. Znova som zachytila nejaký buchot.

,,Neviem," ozval sa prvý, ktorý som odniekiaľ poznala. Niekam sa premiestnili, pretože som počula iba niektoré slová.

,,Kto je to?"

,,Prečo sa to pýtaš mňa?"

Niekto vzdychol.

,,Prečo asi?"

Zostalo ticho, asi začali šepkať. Rozospato som niečo zamumlala a ďalej spokojne pochrapkávala.

Predstavovala som si dúhu a jednorožce. Na jednom som sedela, mala som na sebe krásne belasé šaty s volánmi a na hlave korunku. Aké príhodné – kráľovná jednorožcov. Nadvihla som ruku a dotkla sa dúhy.

,,To je neuveriteľné!" zasmiala som sa.

,,Prosím?"

Ozval sa hlas, a keď som sa obzrela, uvidela som veľkého slizkého obra.

,,Toto je moja krajina! Choď preč!" zvrieskla som tenkým hláskom.

,,Nie, toto je moja izba!" zakričal a z úst mu vyletelo niekoľko slín. Fuj. Sen sa začal rozplývať, jednorožce sa strácali a niekto mnou začal mykať.

,,Prebuď sa!"

Do uší sa mi dostával cudzí hlas. Pomaly som otvorila zlepené oči. Dezorientovane som zažmurkala, keď som si ich pretrela. Na ruke mi zostali čierne šmuhy od maskary.

Bola som v miestnosti s televízorom a sedela som na pohovke. Matne sa mi začal vybavovať včerajší deň. Kúpeľňa, fotky, slzy, izba... Všetky informácie mi udreli do hlavy sťa blesk. Nado mnou sa skláňali dvaja muži. Ani som si ich nestihla poriadne obzrieť, pretože jeden z nich prehovoril.

,,Teba poznám. Ty si sa dusila, však?"

Ohromene som zostala čumieť. Lepšie som si ho obzrela. Mohol byť odo mňa trocha starší, pozeral na mňa hnedožltými očami, mal mierne strnisko a čierne vlasy. Jasné, že si ho pamätám! To je ten čašník, čo na mňa žmurkol. Aká náhoda.

,,Áno," odvetila som na jeho otázku. Podišiel bližšie ku mne a natiahol ruku.

,,Som Peter."

Prijala som jeho ruku a potriasla si s ním.

,,Teší ma. Amelia."

Nebola som si istá, či vedel moje meno, a tak som mu ho radšej povedala. Len prikývol.

,,Ja som Marcus," predstavil sa ten druhý. Mohol mať okolo päťdesiat a určite bol šéfkuchár. Aj s ním som si potriasla rukou.

,,Väčšinou tu nemávame dámske návštevy," povedal so smiechom Peter. Rýchlo som sa pozviechala z pohovky.

,,Prepáč, ja len..."

Zrazu som nevedela čo povedať. Pozrel na mňa a v očiach mal nevyslovenú otázku. Pokynul rukou, nech si naspäť sadnem. A tak som aj urobila. Oni dvaja si tiež sadli. Obaja na mňa dychtivo pozerali a čakali.

,,Neviem, kde začať," povedala som úprimne.

,,Od začiatku, predsa," nabádal ma Peter.

Povzdychla som si. Jemu sa to ľahko povie. Lenže, kde bol môj začiatok života? Pokrútila som hlavou, neschopná slov. Do očí sa nahrnuli slzy, ale zúrivo som ich tlačila späť. Nech idú tam, odkiaľ sa vzali. So sileným úsmevom som na nich pozrela.