Wild Rose! [SK]

4. Ona

Keď som sa prebudila, zistila som, že bola všade tma. Aké nečakané. Na očiach som stále niečo mala, takže preto som nič nevidela. Pokúsila som sa pohnúť, ale nedarilo sa mi to. Povraz sa mi zarezával do rúk. V tom stiesnenom priestore sa mi ťažko dýchalo, každú chvíľu sa znižovalo množstvo kyslíka. Mala som pocit, akoby som bola v kufri. To je ono.

Kufor!

Bola tam tma, počula som aj vzdialené pradenie motora. Som v kufri niekoho auta. Skúšala som pohnúť nohami, ale nedarilo sa mi to. Zrejme som mala aj tie priviazané. Akoby som to prežívala znova. Bolo možné, že tí muži, s ktorými som bola v tom klube, boli moji únoscovia? Žeby aj oni strieľali? Zatvorila som oči a snažila sa počúvať. Vpredu sedeli pravdepodobne dvaja muži. Jeden starší a druhý mladší. Vďaka svojej práci som bola veľmi dobre vnímavá. Na toto som bola vycvičená. Nedrela som na sebe pre nič za nič. Teraz som sa len potrebovala dostať preč. Pneumatiky sa prudko pošmykli na ceste, zabrzdili sme. Hodilo ma to smerom dopredu, pocítila som bolesť na hlave a stratila som vedomie.

***

„...ju na zem."

„...hej, ...chápem."

„Nie!"

Pocítila som na hlave nejaký dotyk. Neviem, či sa mi snívalo alebo čo, ale počula som hlas, blízko. Až príliš. Možno to bol Boh a čakal na moje rozhrešenie. Tým som si nebola istá. Hlava sa mi stále vznášala v takom opare, hučalo mi v nej.

„Kurva!"

Toto slovo ma vytrhlo z omámenia, konečne som mohla uvažovať jasnejšie.

„Čo teraz?"

Nebola som si istá, ktorý to povedal. Tipovala by som toho staršieho. Mohol mať okolo tridsať. Prinajmenšom. Ale kam zmizol ten druhý?

„Už prišli policajti do Les Chandelles... Tí dvaja kokoti sú mŕtvi. Myslíš, že ju znásilnili?"

Keby som niečo jedla, tak by som sa s najväčšou pravdepodobnosťou zadusila. Čo ich to zaujímalo? Odfrkla som si. Znova sa ma niečo dotklo a vzápätí mi nejakú látku priložili k nosu. Opäť. Nosné dierky vdýchli omamný plyn a ja som okamžite upadla do driemot.

***

Tí dvaja kokoti sú mŕtvi.

Teraz som si spomenula. Výstrel. To oni strieľali! Ako bolo možné, že som si to predtým nevšimla? Ale prečo ich zabili?

Niečo mi hovorilo, že to nebolo kvôli mne. Určite to neboli tie typy, ktoré zachraňovali dievčatá v núdzi. Nechcela som si to pripustiť, ale bola som v núdzi. Začula som buchnutie dverí na aute. Vystúpili. Rýchlo som sa nadýchla a pokúšala sa zahrať, že som stále v bezvedomí. Dala som sa približne do rovnakej polohy a snažila sa nehýbať. Počula som dupot nôh po asfalte. Zastavili pri kufri a tlmene sa rozprávali. Asi šepkali, pretože som nič nepočula. Zámka na kufri zaštrkotala a cez šatku ma oslepilo svetlo z baterky.

„Krásavica, teraz sa prestaň hrať na bezmocnú a povedz, čo si tam robila," ozval sa ten starší.

A som v riti.

Snažila som sa nehýbať. Ako vedeli, že som sa už prebrala? Hlúpa otázka! Keď zabili človeka, určite sú dobre vnímaví. Ako ja. Nič mi neunikne, teda okrem tohto. Toto mi uniklo. Pomaly som dvíhala hrudník, aby si nič nevšimli. Bolo to márne.

„Nepočula si?!"

Starší pán začínal byť nervózny, zvýšil na mňa hlas. Mala som chuť naňho prevrátiť oči. Ale nemohla som.

Po prvé: bola som v bezvedomí a prezradila by som sa.

Po druhé: aj tak by ma nevidel, moje oči stále prikrývala šatka.

Chytila ma panika, nevedela som, čo mám robiť. Mám sa prestať hrať alebo pokračovať? Na túto otázku som nepoznala odpoveď. Teda, kým ma ten idiot nekopol. Ani som nevedela, ako popísať tú neuveriteľnú bolesť. Vymrštila som sa zo zatuchnutého kufra a kvôli zviazaným rukám, nohám aj očiam som s treskotom padla na zem. Vlastne to bol tvrdý betón. Na líci ma niečo štípalo a zacítila som krv. Ďalšia odrenina do zbierky. Akoby som ich už nemala dosť.

„No vidíš, zabralo to," rehotal sa ten násilník.

Druhý muž zavrčal. Zrejme sa mu spôsoby svojho kolegu nepáčili. Ani mne nie. Ležala som na zemi celá doudieraná a zúfalá. Čo teraz?

„Takže myslíš, že je to ona?" spýtal sa ten starší toho druhého.

Ako som tak rozmýšľala, ten mladší sa ešte ani neozval, ak som nerátala to zavrčanie. Odpovede som sa, ako inak, nedočkala. Muž do mňa znova kopol, tentokrát jemnejšie.

„Súhlasím, nie je to ona."

Povedal len tak mimochodom a šmaril ma späť do kufra. Zacítila som vpich do krku a môj svet sa rozpadol na maličké kúsky.

***

Krk ma štípal, a tak som si ho pošúchala. Vzápätí som si spomenula, čo sa stalo. Nejasné útržky spomienok sa mi predierali do mysle. Ako nejaký spomalený film. Taký, čo existoval kedysi. Že sa prehrávali len obrazy, nie pohyb. Presne tak som to mala aj teraz. Len som videla samú tmu. Obzrela som sa, kde som. Doma. Ako vedeli, kde bývam?

Pritiahla som si prikrývku bližšie k telu. Zazvonil telefón. So zívnutím som sa vyteperila z mäkučkej postele a vydala sa do kuchyne. Bosými nohami som cupitala po dlážke. Prehrabla som si vlasy a našla telefón položený na linke. Snažila som sa ho zdvihnúť, ale moju myseľ náhle preťala spomienka.

„Prečo sa nebavíš s ostatnými deťmi?"

„Lebo!" zvýšila som hlas.

„Amelia!"

„Tak sa volám..."

„Prestaň byť drzá!"

„No určite!"

„Ako môžeš byť ku mne taká zlá?"

Moja akože mama sa rozplakala a ja som sa snažila zachovať si neutrálny výraz a hnev, ktorý mi stále bublal kdesi v hrudi. Moja úžasná oslava narodenín sa vyvíjala podľa maminých predstáv, nie podľa mojich. Moja detská izba plná cudzích deciek, všade jedlo, moja posteľ nevyzerala najlepšie a tie deti stále vrieskali. Super zábava. Presne pre toto som na „mamu" nakričala. Vadilo jej, že sa držím v ústraní. Ale musela som si strážiť svoje temné tajomstvo. Nikto sa ho nesmel dozvedieť. Ten pocit, ktorý sa ma každou sekundou zmocňoval... Už to nevydržím, ťahalo ma to k sebe. Privoláva ma to, láka čoraz viac a viac k sebe.

Telefón som držala pri uchu, neschopná slova. Ešte stále ma ťažila spomienka. Vtedy sa to prvýkrát stalo. Moje nervy praskli. Nevedela som, čo bol spúšťač, možno moja „matka".

„Amelia?!"

Ahojte😊
Opäť som tu s ďalšou kapitolou. Tentokrát sa dostala Amelia znova do problémov. Prečo si myslíte, že jej nič nespravili?
Baruš