Wild Rose! [SK]

42. Rozprávka?

Každý deň mám pocit, akoby som sa doňho zamilovala znova a znova a znova...

Tie dva dni, čo tu ešte Daniel musel zostať bez svojej sestry, sme prežili naozaj rozprávkovo. Prakticky si ma do nemocničnej izby nasťahoval. Nikto k nemu nechodil na vizitu, či ako to vlastne v nemocnici chodilo. Akoby to mal dopredu vybavené. Zostala som s ním sama. Uväznená a bezbranná. No vlastne bezbranná som ani nebola, len sa mi páčila myšlienka, že by som mohla byť. Veľmi sme sa zblížili, ale nie rozprávaním. Na rodinu som sa ho zásadne nepýtala, nechcela som sypať soľ do jeho ešte čerstvých rán.

,,Myslím, že mi to tu bude chýbať," zahundral si popod nos. Zachichotala som sa a na jazyku sa mi už formovala nejaká uštipačná poznámka. ,,Ale to len pre to, že som tu bol s tebou sám."

Tak, a práve mi ju vyfúkol. Nevedela som, čo mu mám na to odpovedať. Len som sa mierne zapýrila a zháňala som gumičku, ktorou by som si stiahla vlasy do drdolu.

,,Čo hľadáš?" starostlivo sa opýtal, pričom mi poskočilo srdce.

,,Gumičku," odvetila som skrytá za posteľou. Ani tam nebola.

,,Máš ju na tej druhej posteli," ukázal prstom na posteľ, v ktorej dočasne spávala Wivien.

,,Ďakujem," ledva počuteľne som zamrmlala a neposlušné vlasy som si utiahla gumičkou.

,,Mohol by si mi povedať, kde mám tričko?" spýtala som sa podráždene. Nikde som ho totiž nevidela, čo ma znepokojovalo.

,,Miláčik," oslovil ma. Pozrela som naňho. Jeho podmanivé oči sálajúce láskou ma pripravili o všetok dych a škaredé slová, ktoré som mala pripravené. ,,Upokoj sa. Tričko som ti zbalil, viac sa mi páčiš s mojou košeľou," podmanivo sa usmial a krokmi si razil cestu ku mne.

Srdce sa mi rozbúšilo ako vždy, keď som bola obklopená jeho prítomnosťou. Veľkými rukami si ma schoval do náručia a chlácholivo ma hladil po chrbte. Tiež som ho objala a hlavou sa oprela o jeho vypracovaný hrudník.

,,Neviem, prečo som taká nervózna," zamrmlala som mu do trička, ktoré mal oblečené.

,,Nemáš byť prečo nervózna, menštruáciu už nemáš."

Odsotila som ho a keby pohľad zabíjal, bol by už desaťkrát mŕtvy.

,,Toto si nepovedal..." pokrútila som hlavou a založila si ruky na prsiach.

Mala som chuť hodiť tú sprostú košeľu o zem a prezliecť si svoje tričko. Daniel zdvihol ruky v obrannom geste, asi si už stihol všimnúť moju, nie príliš dobrú, reakciu.

,,Vieš, že tak som to nemyslel..."

Mávla som rukou, nech to nechá tak a zmizla som do kúpeľne. On má na izbe vlastnú kúpeľňu! Sadla som si na sklopený záchod a tvár si schovala do dlaní. Triasla som sa ako osika a nebolo to od zimy. Aj keď možno čiastočne aj áno.

,,Láska!" zaklopal mi na dvere naliehavo. Tým oslovením si to u mňa nevyžehlí. ,,Som idiot. Prepáč, ak som ťa urazil."

Vystrelila som ako raketa a cez zavreté dvere som zakričala: ,,Ak?!"

Počula som ako vzdychol a prisahala by som, že sa poškriabal vo vlasoch.

,,Že! Prepáč, že som ťa urazil."

Otvorila som dvere a čelila jeho psiemu pohľadu. Prstom som mu brnkla do nosa a hodila sa mu do náručia.

,,Vieš, ja sa veľmi bojím vrátiť," šepla som a smrkla. Odtiahol sa odo mňa a podržal si ma na dĺžku svojich paží.